Moonlight

I. Vatra

Me: Čo si so sebou berieš?

Nicolett: Asi si zoberiem iba peňaženku a mobil. Čo ty ?

Me: Akurát si to chystám,beriem malý batoh.

Nicolett: Takže o 17:30?

Me: Jasnačka,po ceste sa vidíme,pa :*

Dopísala som si s Nicol a nahádzala veci do batohu. Zobrala som si aj dve mikiny pre prípad núdze,obliekla provizórnu košeľu,aby som niečo na letnom tielku mala. Zobrala peňaženku a môžme ísť na ťah!
Aj keď sa vatra síce konala o 20:00,chceli sme ísť skôr, aby sme boli spolu čo najdlhšie, pretože sme sa nevideli už dlhú dobu a mali sme o čom klábosiť. Po ceste sme stretli aj Lilly a Matewa. Lilly je naša kamarátka zo základky a Matew je jej frajer.

Rozhodli sme sa ísť na naše miesto,kde chodíme už od naších 13-tich rokov. Je to asi 300 metrov od vlakovej stanice. Všade samé krkaháje,stromy a rieka. Da sa tam hocikde sadnúť. Ľudia tadiaľ chodia často so psami,samí cyklisti a bežci... Proste taký oddych ďaleko od civilizácií medzi hukajúcimi zverami. Ale má to aj temnú stránku,nikdy neviete, kedy sa tam objaví nejaký feťák,peďák alebo nájomný vrah... Ale to nás neodrádza.

Často sa nám tam stávali divné veci,ako napríklad na zemi krv,rôzne stopy v jednej kaluži,časté zvuky z dolín,z hory,od potoka, cítenie prítomnosti niekoho. Dokonca raz sme išli v jeden víkend von,bolo po výchrici a dole pri potoku boli obrovské stromy vytrhnuté od koreňov,na to jeden starý ujo išiel smerom od hory oproti nám a pozeral na to. Pozdravili sme ho zo slušnosti, on sa ku nám hneď prihovoril, či sa nebojíme vlkov. Jeho oči boli strašidelné,jedno oko mal modré a druhé slepé... šedé. Zapovedali sme sa, že tam už nevkročíme, pretože sme len maximálne paranoidné...áno áno! Uvedomujeme si to,preto sme tam ani nie po mesiaci znova začali chodiť.

Tento krát sme išli pod les,prechádzali sa a kecali.

,, Nicol, inak...Mike mi povedal, že ten frajer od popcornu bude aj na vatre."
(Mike- chalan, ktorý mi je ako brat. Vie o všetkých mojich osobných veciach, poznám ho už asi od nepamäti.)

,,Ten Patrick ,čo bol na letnom kine?"

,,Presne ten..."

,,Ide sa baliť?" pozrela na mňa beťárskym pohľadom.

,,Možnooo,ale on je odomňa tak o 4 roky starší."

,,To je v pohode, veď budúce leto budeš už dospelá."

,,Čo si tým ako chcela povedať?" pozrela som na ňu podozrievavo.

,,Nič, vôbec nič..." zasmiali sme sa a akurát kráčali k zátoke. Pustili sme si na mobile naše spoločné hity a spievali sme na plné hrdlo.

,,Nicol stoj!!!" potichu som jej povedala do ucha.

,,Čo s..."

,,Ticho!." umlčala som ju a zastavila pesničku. Počula som kroky hneď pri hustých kríkoch.

,,Vicky...omg..."

,,Vidíš to, čo ja?" chytila som ju za zápästie a vypliešťali sme oči do tmy. Svietili tam žlté bodky,keď si naše oči privykli na tmu,zaznamenali sme, že tie žlté bodky sú oči a pod nimi mŕtva laň... Začala som cúvať a stále som drtila Nicoline zápästie,keď zrazu sa to niečo so žltými očami prúdko pohlo smerom k nám...
,,Bež!!!!" skríkla som.

Zrazu zo zadu na mňa niečo skočilo,toľko, čo som sa úspešne otočila, zoči voči stál nado mnou vlk. Nikdy v živote som niečo také obrovské nevidela,nebol ako obyčajný vlk. Bol asi 3-krát väčší,než obyčajný vlk akého všetci poznáme. Jeho oči boli žlto zelené,odzrkadlovali divokosť, voľnosť, les,mach,lúče slnka, teplo,bolo to neopísateľne neuveriteľné... Kukali sme si do očí,potom som sa prebrala. Bola som akoby v nejakom tranze. Pokús o vytiahnutie sa späť na nohy bol márny. Pozrela som sa poza vlka čo stál nado mnou,ten, čo sa skláňal nad nevinnou laňou kráčal priamo ku mne. Od bezvýznamnosti som nevedela čo mám robiť, môj mozog hovoril,aby som začala kopať na všetky strany a ujsť,lenže môj organizmus sa rozhodol zostať najďalej v tranze. Prekryla som si hlavu rukami,lebo som zachytila cez zaslzavené oči, že vlk za ním sa rozbieha ku mne. V tom som pocítila voľnosť,pozrela som jedným okom na vlkov,ten čo stál nadomnou sa začal biť s tým druhým. Neviem čo sa stalo, ale zdvihla som sa na nohy a šprintom utekala cestičkou späť.Nicol stála za stromom a neprítomne hľadela.
,,Pane bože na čo čakáš?!!! Bež pokiaľ môžeme!!!" skríkla som na ňu.
Chytila som ju za ruku a viedla po vybehanej cestičke.
Zastali sme konečne na začiatku ulice,obzreli sa do zadu,no ani stopy.