Moonlight

X. Rande

Cink.
Cinkla mi správa, krásny budíček. A k tomu posledný prázdninový deň.

Patrick:Chýbaš mi.
Wow. On sa ozval...od posledného stretnutia sme sa nebavili, pretože sme sa tak trocha pochytili. Dosť ma prebrala táto správa,ale ignorovala som ju radšej. Vôbec som nevedela čo mu na to povedať,čo zas skúša na mňa.
Dala som sa na poriadok a znova skočila do postele. Poodpisovala ľuďom zo školy,už sa nevieme dočkať kedy sa znova uvidíme po toľkom čase. Sú to síce dva mesiace prázdnin no medzi tým sme boli spolu na rôznych výletoch a podobne. Znova mi prišla správa od Patricka.

Patrick:Môžeš mi odpísať?
                 Prosím...

Me: Nemám ti čo odpísať. Čo     potrebuješ?

Patrick: porozprávať sa s tebou

Me: načo?

Patrick: proste potrebujem s tebou hodiť reč. Prídem za tebou o 12:00 pri záhradu.

Viac som nepotrebovala vedieť,ešte si rozmyslím či prídem. Mám na to ešte hodinu...

Čas ubiehal strašne rýchlo. Mala som pocit akoby som na posteli premýšľala 5 minút. No hodiny ukazovali už 11:40. Akurát teraz musí ísť ten čas tak sakramenský rýchlo? Postavila som sa z postele a rovno do zrkadla snažila som si vlasy upraviť aby som aspoň nejak vyzerala. Moje vlasy vyzerali, akoby mi sliepka s kohútom skočili na hlavu a začali sa tam páriť 5 hodín v kuse! Áno,moje vlasy vyzerajú ako totálna sračka. Toľko čo som si ich stihla znova očesať a upraviť do gumičky mi zabralo 10 minút! Super! Obula som si tenisky,vypustila pesa, skontrolovala čas 11:55. Celkom načas idem, ako vždy. Hneď som ho zbadala, stál pri strome pri ktorom ma zachytil, keď som z neho panikarila.

,,Dúfal som, že prídeš."

,,Tak očividne."

,,Som rád, že si prišla."
Jeny hneď za ním utekala a skákala po ňom,ani sa nečudujem,že aj ten pes je na mäkko z neho. Veď z časti je aj on pes....Uff,fuj na čo pre boha zas myslím. Moja myseľ je zvrátená.

,,Tak,o čom sa chceš rozprávať?" Spýtala som sa ho.

,, Naposledy,to...mrzí ma to. Vieš,nechcel som na teba hneď tak vyskočiť. Bolo to odomňa hrubé,mám problém s chovaním,ja to viem...prepáč mi to. Niekedy sa naozaj neviem ovládať a moje túžby sú prednejšie než samostatné city. Snažím sa s tým bojovať..."
Jeho výraz hovoril za všetko,bol plný sebaľútosti,zrazu bol tak bezmocný. Nikoho som ešte nevidela tváriť sa tak previnilo.Niečo sa v tomto momente vo mne prelomilo...

,,Hej, kľud. Nechcem ti nič zlé hovoriť,ale padá ti slza z oka." Začala som sa smiať. Nechcela som aby sa mi tu rozreval.
Zasmial sa aj on a následne som podišla k nemu, a utrela mu slzu palcom. Zapozerala som sa do jeho žltých očí. Mal ich ako slnečnice,na ktoré dopadá letný slnečný lúč. Vyžarovalo z nich priam božské teplo. Keby mi tento človek chcel ublížiť, spravil by to dávno. Už hneď v deň vatry pod horou. Mohol mať rovno dve obete. Mal toľko šancí,ale nespravil to,nie je to zabijak. Bojuje sám so sebou. Verila som tejto myšlienke.

,,No,takto to vyzerá somnou poslednú dobu...naozaj neviem ovládať emócie. Ale...ďakujem ti..."

,,Dobre,nechcem sa tu aj ja rozcítiť."

,, Vieš, rozmýšľal som,či by sme nezašli niekam..."

,, Čože? Akože kam?" Zmocnili sa ma obavy,tento chlapec ma rád dáva do pomykova.

,,Ber to ako rande."

,,Tak rande..." Nevedela som ako to mám brať,veď predsa ja a on nikdy nebudeme spolu ako pár. On bude mať čoskoro svadbu a predtým chce somnou randiť? To má byť ako rozlúčka so slobodou alebo čo? No z druhej strany to beriem,ako príležitosť zistiť nejaké informácie ohľadom prípadu s Barbarou. A pri najhoršom,bol by to len úlet. Veď nie každý má tú česť randiť s vlkolakom.