Pomsta Olympu

Ulejem sa posledný deň v škole - Mackenzie

Asi mi neuveríte, ale som polobožský draki (ak sa to dá tak nazvať) ale je to tak. Som samotárka nemám veľa priateľov. Mala som normálny život, ktorý sa zmenil na začiatku školského roka na strednej...

Tento príbeh som si najprv chcela nechať pre seba, ale povedala som si prečo nie ho uploadnuť?  Tak dúfam, že sa vam bude páčiť. Budem samotné kapitoly pridávať skôr cez víkendy, alebo ako mi bude vychádzať čas... ;) Inšpiráciu mi dodávajú knihy od Ricka Riordana a Draki od Sophie Jordanovej a hlavne pesničky od Ellie Goulding...Užívajte :D 

Mackenzie

Konečne poledný deň školy. Ani som si to neuvedomila, že idem na strednú. Pravu povediac mám aj obavy akí sú tam učitelia, žiaci a tak...(mala som aj prečo).

Dnes bolo neskutočne horko. Tak ako vždy naša trieda sa oblievala až sme poputovali k riaditeľni. Potom nás učiteľka zobrala von aby sme aspoň trochu uschli. Celá mokrá, akoby som spadla celá do vody som si ľahla na trávu a zavrela oči, asi na päť minút. Predstavovala som si ako bude vyzerať budúci školský rok. Zrazu mi preletel očami obraz nádherného striebristého draka s zvláštnymi krídlami. Cez stred ich splietali malé pavučinky do tvaru V. Ocitla som sa v lese, zdal sa mi povedomý. Keď som sa prevalila na pravý bok bola tam belasá morská hladina. Prišla na mňa hrozná únava, tak som len ležala. Cítila som sa tu ako doma. Vodná hladina začala bublať vodu. Zväčšovalo sa to, keď v tom vyletel ten istý drak, ktorého videla pred chvíľkou. Letel smerom ku mne. Prevalila sa naspäť na chrbát, letel nadomnou až pristál asi desať metrov odomňa. Všimla som si ako si opatrne niekoho dáva dole z chrbta. Bol to nejaký chalan. Mal blond vlasy, ktoré mu slnko farbilo na zlatisto a mŕtvolne bledú pleť. Keď ho položil na zem, mal v chrbte zabodnutý asi pol metrový meč. Prešiel mi po chrbte mráz. Prišlo mi to ako keby sa to stalo mňe, stiekla mi po líci slza.

,,Ty plačeš?" Spýtal sa ma nejaký hlas pri mne, ale nikoho som nevidela. Všetko sa rozplynulo a sadla som si najrýchlejšie ako som vedela. Sedela som celá suchá na tráve na školskom trávniku. Zase som mala výpadok. Už zase!? Pozrela som na ľavo a sedel vedľa mňa Marek. Asi jediný človek, ktorého Andrea nepoštvala proti mne. Neviem čo proti mne Andrea má. Prišla tento rok. Nechápem ako môže niekto prestúpiť na posledný rok do inej školy. ,,Em nie, len som si zívla." Rýchlo som si niečo vymislela. ,,Veď si ani neotvorila ústa." Stále sa nedal odbiť, hlavne keď  ma upodrene sledoval. ,,Nechaj to tak, prosím." ,,Jasné poď, už nás riaditeľ volal na rozlúčku deviatakov..." Nenechala som  ho dopovedať : ,,Bože skoro som na to zabudla . Rýchlo!" Bežali sme cez dvor až do triedy.

Rozlúčka devitakov bola ešte nudnešia ako som si myslela. Museli sme chodiť po triedach a ozdávať cukríky. To oni by mali dať cukríky skôr nám nie?

Konečne sme prešli všetky triedy...Musela som ešte hore do triedy vybehnúť si po telesnú. Keď som otvorila dvere brali si telesnú aj Andrea a jej dve poskoky Katrína a Veron. Ako vždy ma provokovali. Jáj ja ich tak neznášam....

,,Á Mackenzie. Práve som ťa spomína." Povedela s tým otrasným úškrnom ako vždy. ,,Podala by si mi prosím tú kabelku vedľa teba?" Neviem či by som s tými husami vydržala ešte rok.

,,Nie!" Skríkla som viec než som chcela. ,,Už nebudem otrokom." Zašomrala som si pomedzi zuby.

,,Čo si to povedala!?" Úplne očervenela ako tá kabelka ktorú som zbadala až teraz.

,,Že ti ju nepodám! Zvihni svôj lenivý zadok a podaj si ho sama a traz uhni idem si pre telesnú a dovi!" Odstrčila som su až prisilno až narazila hlavou o okraj lavice.