Pomsta Olympu

Nečakaná návšteva - Mackenzie

Tento part by som chcela venovat Katnire za podporu a motivaciu ;) 

 

Rútila som sa strmhlav priepasti. Všade okolo bola tma, iba hore bola maličká bodka slnešného svetla. Neznášam sny kde padám, ale bohužiaľ ich mám veľmi často. Letela som asi päť minút vzduchom, keď som ucítila slanú vzduch ako pri mori. Len dúfam, že podo mnou mnie je more, lebo zostane so mňa morská fašírka. Vlastne je to iba sen, takže sa mi nič nestane. Uvidela som hladinu asi pätnáť, dvanásť, desať...metrov odo mňa, vtom sa zdvihol obrovský gejzír rovno na mňa a ja som do mora, ako do postele. Ocitla som sa pod vodou. Kopala som, kmitala som sebou na všetky strany, ale mňa to akosi ťahalo ku dnu. Voda sa oťeplovala a mňa zasa začal hrozne bolieť chrbát. Hlavou sa mi mihali všetky myšlienky, hlavne take ktoré sa mi povedomé ale nikdy neudiate. Začal sa vo mne zhromažďovať strach že to nie je sen. Bolesť chrbta sa ztrojnásobnila a zacítila som niečo tvrdé na chrbte, ako keby mi niekto rezal chrbát. Jačala som od bolesti. Chytala som si chrbát nech to prestane, a prosila si nech sa zobudím. Vtom sa mi koža na chrbáte pretrhla a niečo mi z nej vyšlo. Otočila som sa aby som to videla, čomu ďakujem za tú neznesiteľnú bolesť. S červenými očami od plaču som toho teda moc nevidela, iba rozmazane. To čo mi trčao z chrbta neboli nože ale nádherné krídla. Presne také ako mal ten drak s tým chlapcom. Skúsila som sa sústrediť a pohnúť nimi, na moje potešenie sa hýbali tak ako som chcela. Pokúsila som sa dostať k hladine, tým že som krídlami mávala smerom ku dnu, ako keď lietam. Rozrazila som hladinu a vyletela som do vzduchu ako najviac som vedela. Začala som padať dolu. Otočila som sa bruchom ku hladine. Vychutnávala som si každú chvíľku vo vzduchu. Skrčila som ich čo najviac k telu a pustila som sa strmhlav dolu, ako keď chcem skočiť hlavičku. Tesne nad vodou som ich rozprestrela najviac ako som vedela. Teplý vzduch sa do mňa oprel tak silno až som to skoro nezvladla. Vzduch ma neskutočnou rýchlosťou ťahal k oblakom. Cítila som sa plná energie a taká silná že sa začala škeriť a plachtiť vo vetre. Zletela som nad hladinu a rukou som zaborila do vody. Vedľa  mňa začali skákať delfíny. Začala som sa od šťastia smiať. Aj oni začali vydávať zvuk podobný smiechu. Začal príšerný zvuk. Bola to čajka!? Otočila som sa na ňu. Ďaľej vydávala ten zvuk. Začala som ju naháňať nech prestane. ,,Sklapni!" Skríkla som z plného hrdla. Vyeteli sme vyššie. Tesne pod oblaky. Zahnala som sa za čajkou, z ničoho nič som začala padať. Zvuk čajky znel hlasnejšie a hlanejšie.

,,Sklapni už konečne!" Ocitla sa tma a v tom prudké slnečné lúče. Sadla som si tak prudko až mi padol paplon. Celá mokrá som schytila mobil veľa posletele a vypla otravný budík. Začala som sa triasť pri tej spomienke na tu bolesť. Jana sedela oproti mne na posteli a zazerala na mňa jak na prízrak. ,,Čo sa tak na mňa pozeráš? Len som mala zlý sen." Povedala som. Ale zároveň aj úžasný, pomysla som si. ,,Len si kričala zo sna a kričala si na mňa sklapni?" To podledné znelo ako obvinenie. ,,Nie, nie to nebolo tebe, to bolo budíku." Skúsila som sa na ňu pousmiať. Jana mi úsmev vrátila. ,,Poď už musíme ísť na raňajky." ,,Čo!? Koľko je hodín?" Hneď som vyletela z postele a zamierila do kúpeľne. Najrýchlejšie ako som vedela, som si umyla ruky a dala špirálu. Asi o desať minút som vybehla z kúpeľne a a kufra vyhrabala bledúčko modrý top nad pupok a biele krátke šortky. Jana a Zora už čakali pri dverách. Zobrala som tašku pohodenú vedľa skejtu opretého o skriňu. Až teraz som si všimla, že som celé leto na ňom nejazdila. 

,,No poď už. Nemôžeme prvý deň meškať. " Kričala na mňa Zora spoza otvorených dverí. ,,Už idem!" Zakričala som naspäť. Hodila som si tašku na chrbát obula biele conversy a vyrazila za Janou a nedočkavou Zorou. 

Zišli sme na prízemie a po veľkých drevenných dverách sme zabočili do ľava. Bolo tam deciek ako mravcov. Asi po piatich minútach som zbadala Mareka s Jasonom. Sedeli zastolom pre štyroch, úplne na druhej strane v kúte miestnosti. Zobrali sme si tácky a podišli k pultu. Tam boli nachystané taniere s dvomi rožkami, maslom, tromi plátkami šunky a tromi plátkami syra. Zobrali sme si taniere a zamierili ku Marekovi a Jasonovi. ,,Čaute." Začala Jana. ,,Môžeme si prisadnúť?" Spýtala sa. ,,Jasné." Pousmial sa Marek s ústami od omrviniek od rožka. Zobrala som si jednu stoličku od vedľajšieho stola. Sadla som si oproti Jasona a vedľa mňa bola Zora. Celý čas na mňa Jason zazeral. Ani sa nedalo pri ňom jesť. Naštvane som naňho zdvihla oči. On sa na mňa zarazene pozrel. Vymenili sme si pohľady. Odvratila som zrak do taniera a otočila sa na Zoru, ktorá si natierala rožok maslom. Obzrela som sa po celej jedálni. Zbadala som niečo fakt divne. Skoro mi padol nôž na zem. Uvidela som hneď za Jane, čo sedí vedľa Jasona chalana s čiernymi vlasmi ako uhoľ a očami modrejšími ako nebo. Ako ten sen keď...sa stala ta nehoda s Andreou ... Jasne bolo to skutočne! To dieťa, čo ma chytilo za ruku. Ako sa volal...Josh no jasne, a nazvalo ma sestrička!? Nie to nemäže byť on či? 

,,Čo sa deje?" Spýtala sa ma starostlivo Jane. ,,Ale nič." Odbila som ju a odhryzla si z rožka. ,,Aha." Jane sa zasa začala hrať s jedlom. Cítila som ako zasa Jason na mňa zazerá.

Konečne sme všetci dojedli a odniesli si riad s táckou. A vybrali sme sa do školy. Dohodli sme sa, že sa vždy stretneme pri fontáne pred vchodom. Tak som sa zo Zorou vybrala do triedy. Už tam bola učiteľka. Sadli sme si spolu do poslednej rady. ,,Tak to už budete všetci." Začala učiteľka. ,,Dobrý deň ja sa volám Lívia Sallyová." Hneď ako sa predstavila sa otvorili dvere a vykukla asi nejaká učiteľka. Pomyslela som si. Vydela som iba jej červené dlhé vlasy. ,,Môžem si Lívia nachvíľku požičať Mackenie?" Spýtala sa. ,,Jasne, veď sme ani nezačali." Odpovedala pani Sallyová. Všetci sa na mňa pozerali. Asi ma vola riaditeľka, kôli tomu incidentu s Janou na dvore.
Vstala som poobzerala sa po triede a zamierila k učitľke vonku. ,,Asi o hodinku ju vrátim." Zakričala do triedy. ,,Dobre." Zakričala naspäť pani Sallyová. Prešli sme cez veľké dvere na konci miestnosti. Išli sme po hlhých schodoch dakam do neznáma. Asi v polke som sa zmohla na otázku. ,,Čo som urobila? Kam to vlastne ideme?" Učiteľa sa na mňa ustarostne zahľadela svojími obrovskými hnedými očami. ,,No vieš ide o to...že prišiel za nami jeden žiak a žiadal ma aby som ťa zavolala, že si nutne potrebuje s tebou niečo vybaviť." Povedala to tak vážne, že až ma to vydesilo. Pozerala som na ňu ako puk. ,,Mňa?" Spýtala som sa. Kto to asi môže byť? Učiteľka sa na mňa ustarostene pozrela a pokračova ďalej. Keď sme už konečne vyšli hore po schodoch, bola pred nami malinká chodbyčka a dvoje dvere oproti sebe.,, Také dlhé schody kôli dvom dverám?" Začudovala som sa. ,,Áno, ale sú najdôležitejšie zo všetkých. Vlastne v nich nikdy nebol žiadny žiak. Až doteraz. " Odpovedala zamyslene učiteľka.

Vošli sme do tých väčších dverí v pravo. Učiteľka išla prvá, ako som vkročila cez prach, otočila som sa na dvere za mnou. Som veľmi zvedavá čo v nich je, takže do mesiaca tam musím ísť. Keď som sa otočila späť, tak som zacítila  nával obrovskej energie. Aj na raňajkách som to ucítila. Ocitla som sa v menšej miestnosti. Vyzerala ako menší bytík. Na klenutom strope boli kresby. Bolo na nej všetkých dvanácť bohov. Až na tú ženu ktorá bola úplne v kúte nad oknom. Vyzerala úplne ako Lissa zo sna. Vyzeralo to ako nejaká zlá scénka z filmu. Pri pohľade na Lissu mi prebehol mráz po chrbte. Bohovia ju práve odovzdávali Gaii. Neviem odkiaľ to viem, ale viem že to tak bolo. Len pohľad na to vo mne vrela krv od hnevu. ,,Á, tu si sestrička." Ozval sa známy hlas spoza mňa. Otočila som sa na päte o stoosemdesiat stupňov. Pozrela som sa zoči voči chalanovy z jedálne s čiernymi vlasmi ako uhoľ a očami modrejšími ako obloha.