Pomsta Olympu

Žeby nová laska? - Josh

Veľmi sa ospravedlnujem, že dlho dlho nič nebolo a bude to dosť krátke, ale som teraz na strednej a máme tolko prác odovzdať, že kreslím aj do druhej rána...ďakujem za pochopenie, pokúsim sa čo najrýchlejšie napísať ďalšie a dokončiť to...ešte to vydržte, ste úžasný ;) ..Enjoy...

Nie je možné, že celé tri hodiny ideme mlčky a naviše pešo! Ešte, že sme sa pred chvíľou zastavili v jednom supermarkete, lebo by som asi umrel.

Už ma nebaviloto ticho, ktoré tu prevládalo, tak som začal : ,,Kam to vlastne ideme?" Tamra prudko zastavil, až som skoro do nej vrazil. ,,Ty nevieš!?" Vyštartovala. Nechápavo som zdvihol obočie. ,,Odkiaľ by som to mal vedieť?" Zavrela oči a  zhlboka som sa nadýchla. ,,Pamätáš si aspoň niečo?" Spýtala sa miernejšie. Zamyslel som sa. ,,Spomýnam si iba na dievča menom Mackenzie a ženu zo zelenými očami ako čerstvo pokosená tráva." Utrápene sa na mňa pozrela a pomaly zavrela oči. Zdvihla pravú ruku a priložila ju na moje líce.  Pri jej dotyku mi prešiel mráz po chrbte zatmelo sa mi pred očami. 

Ocitol som sa na obrovskom poli. Ale nie takom, na ktorom bývajú kvety, obilie, alebo kukurica, ale na hnusnom vyschnutom. Skôr ako na púšti. Z tmavej oblohy sa zablislo a blesk zasiahol strom predo mňou. Počkať! Odkedy tu je strom? Miesto, kde zasiahol vyschnutú zem blesk, začalo dymieť. Keď dym zmyzol, stáli predo mmou všetci trinásti bohovia. Zatackal som sa a zažal  cúvať dozadu. Áno som grambľavý, tak som zakopol o svoju nohu. Niekto ma zo zadu zachytil a pomohol mi zdvihnúť. Opatrne som sa otočil. Stála tam ona. Mala presne také zelené oči, aké som videl v tom sne... ,, Kto si?" Nemo som sa na ňu pozeral. Len sa milo usmiala a povedala : ,,Cesta, ktorou sa máš vydať." ,, Jáj ták. Počkať čo?!" Nechápal som. ,,Aká cesta? Nechápem. Toto je len pole..." ,,Áno to iste, ale tu sa rozhodne o tom, či prežijeme, alebo zomrieme."  Prerušla ma. ,,Ponáhľaj sa, prosím! Do západu slnka, inak..." Vetu nestihla dopovedať, lebo ju zasiahol blesk. ,,Nie!" Skríkol som. Všetko zbielelo. Nedokázal som sa ani pohnúť.

 Niečo so mnou triaslo, ale ja som nedokázal vstrebať to, čo som práve videl. Lissa. Spomenul som si. Pomaly som otvoril oči a nadomnou sa skláňala Tamra. Áno, už si spomínam. Spomínam si na všetko, aj na to, čo nechcem. Natiahol som ku nej rukum aby ma zdvihla. Chytila ju pevne a trhla smerom k sebe. Vyšvihol som sa prudko do jej náručia. Silno ma držala v objatí a cítil som, ako jej bije silno srdce a celá sa trasie. Po trápnom tichu vzlykla. Ale nie, ona plače. ,,Čo sa deje?" Pošepkal som. Tamra len zatriasla hlavou. ,,,No ták, inak..." Pozrela sa na mňa zdola a jej šedé oči žiarili hrôzou s nekonečným strachom a plačom. Pohladil som ju po tvári. Otvoril som ústa, že niečo poviem, ale ona mi priložila prst na ústa a povedla : ,,Bolo to strašné, vyzeral si ako posadnutý." Vzlykla. Zbadal som v jej očiach istú emóciu, ktorú som nedokázal rozoznať.

Jej ruky sa pomaly premiestnili na moju hruď. Prechádzala od pupku smerom k mojej hrudi až ku krku. Celý som sa napol, nedočkavý čo sa chystá urobiť. Nesmelo sa na mňa usmiala. Ruky mi omotala okolo krku. Čelo oprela o to moje. ,,Aj tak si na mňa nepamätáš." Pošepkala. Jej hlas bol bolestivý. Tak toto si mysli? No počkať, ukážem jej opak. Chytil som jej tvár do rúk a hodil grimasu ako vždy. Jej výraz hovoril o všetkom. Pootvorila ústa, že niečo povie, ale len ostala ako skamenená pozerať na mňa. Vzápätí boli naše pery na sebe.

,,Zdar..." Strhol som sa. Znelo to, ako keby mi niekto šeptol do ucha. Zažmurkal som. Bola už tma. Bol som opretý o strom v polo ľahu s Tamrou v náručí. Oprel som si bradu o jej hlavu. Nádherne voňala. Čo malo znamenať to zdar?! 

Začalo vychádzať slnko. Zlatisté lúče osvetlili okolitú krajinu na krvavo červenú. Pri pohľade na ňu sa mi vybavila spomineka na boj pred rokom.  Keď sme s Lissou a Mek prehrali nad Grékmi a Rimanmi. 

Cítil som ako sa Tamra zobudila. Váhavo sa na mňa otočila a hodila ten najsladší úsmev, aký som kedy videl. ,,Dobré rano." Šepla. ,,Mali by sme už ísť." Spomenul som si na Lissu, ako vravela nech si pohneme. ,,Jasné." Oznámila a postavila sa. ,,Kam pôjdeme teraz?" Spýtala sa. ,,Lissa vravela, že máme ísť nižšie na juh." Zarazila sa.  ,,Akože hovorila? Ty si s ňou bol?" Nadvihla jedno obočie. ,,No mal som sen..." Sadli sme si a opísal som jej celý moj sen.  ,,Už viem, kde to je." Pohotovo sa postavila a oprášila sa. 

Vôbec netuším kam ideme, ale dôverujem jej. Nasadli sme na metro a išli ďaľšie tri hodiny oddychujúc pri sebe. 

Vystúpili sme. Porozhliadol som sa. Bolo tu nádherné počasie. Pozrel som sa na najbližšiu tabulu. Nevedel som to poriadne prečítať, na rozdiel od mojej sestry mám dislexiu. Takže tam bolo napísané niečo v takom zmysle : Dobošky Zdar! Čože? Nechapem. Pri značke, s podivným nápisom sa zjavila Lissa. Pozrela sa na tabulu, usmiala sa a ukazala na slovo Zdar a rozpadla sa. Tamara prišla ku mne s kúpenými lístkami na ďalšie metro. Ja som stále hladel na tabulu ako obarený. ,,Deje sa niečo?" Pozrel som sa na ňu, a povedal : ,,Sme tu." uškrnol som sa.