Anglické pastviny

2. Kapitola Prekvapenie

„Psst! Preberá sa! Nevystrašme ju!" počula Xandra známe hlasy. Pomaly otvárala oči, no najprv videla iba farebne šmuhy, neskôr, keď sa jej zaostril zrak neverila vlastným očiam.

„Wow tak takto vyzerá v nebi! Ale, čo tu robia Sofia, Roxa a Tomáš?! Aj oni sú mŕtvy?" potom sa lepšie poobzerala okolo seba a začala si spomínať na to čo sa stalo. „Ja som v nemocnici! Och Bože, Jefron! Chip, Kiara..." rozplakala sa.

„Ahoj!" zašepkal Tomáš, keď sa naňho pozrela. „Ahojte, čo..." začala rozprávať, no zarazila sa keď z jej úst nevychádzal zvuk. „To som ohluchla alebo čo?! Nie, veď som počula Tomáša alebo sa mi iba v hlave tak spojilo, keď som mu to odčítala z pier??? Nie určite nie som hluchá, veď počujem pípať ten hrozný prístroj vedľa mňa! Musím to len ešte raz skúsiť, veď musím vedieť rozprávať!!!" rozmýšľala keď sa obzerala po svojich priateľoch. „Vyzerá to tak, že tu niekto dlho nespal!" uškrnula sa na Sofiu a očami si ju premerala, nemusela nič hovoriť a ona to aj tak pochopila. „No vieš, my sme nespali tak dlho ako ty!" poznamenala Sofia, ale s úsmevom dodala: „Som rada, že si už hore! Báli sme sa, že sa už nikdy nezobudíš! To, čo ťa napadlo!?! Najprv sa ide hrať na pátracieho psa a doteraz na Šípovú Ruženku! Ešte šťastie, že princ sa mohol dostaviť, inak by si nám spala ďalších sto rokov!" Xandra sa začala smiať, no hneď sa strhla od bolesti a na čele sa jej zaligotali kvapôčky potu. Všetci okolo nej stuhli. Na to sa Xandra začala ešte viac smiať: „Keby ste sa len videli!" s preskakujúcim hlasom sa snažila, pomedzi smiech, vysvetliť Xandra. Ostatným nebolo veľmi do smiechu, no aj tak sa pousmiali.

„Čo je s koňmi? Boli ste už za nimi?" rýchlo si spomenula na kone a bolo jej hrozne ľúto, že ich do toho zatiahla. „Chudáčikovia museli utrpieť poriadnu traumu, tých už tak ľahko do boxov nedostaneš! Vieš aké boli vyplašené keď sme prišli! Snažili sme sa nejako ich upokojiť, no Chiper, ten vkuse preskakoval ohradu a utekal pred stajňu, tam zastal a hrabal. Nevedeli sme ako ho dostať spať keďže nemá ohlávku. Nechcel ani cukor, cukríky, nič len proste tam stál a hrabal!" rozprávala Roxa pokým jej Sofia nezapchala ústa rukou. Na Sofiinej tvári sa značili obavy, bála sa, že Xandre sa niečo stane keď pred ňou budú spomínať tú noc. No jej to očividne nevadilo, lebo sa smiala. „Sofia veď ju nechaj! Vieš aká som šťastná keď viem, že Chipimu chýbam!" zamračila sa na Sofiu Xandra. „Chipi a Kiara moje úžasné koníky! Moji veľký hrdinovia!"

„Baby mohli by ste nás nechať na chvíľu samých?!" ozval sa Tomáš. Sofia veľavýznamne pozrela na Xandru, otočila sa a ťahala Roxu preč.

„Fúú, konečne sami!" vzdychol si Tomáš a ľahol si na posteľ. „Ešte šťastie, že tu majú také obrovské postele!" poznamenal a jemne chytil Xandru za ruku.

„Ako...?" šepkala, no Tomáš je položil prst na pery. „Nenamáhaj sa tak skoro! Nechaj si tu energiu na to aby si sa čo najskôr uzdravila, ok?! Teraz iba počúvaj, neskôr budeš mať čas na rozprávanie toľko, koľko sa ti zachce, ale teraz ešte prosím nie." usmial sa a jemným bozkom jej naznačil, že jej teraz zamkol ústa a kľúčik si ukryl v ústach. Jej sa tá hra zapáčila a tvárila sa, že si ďalším bozkom ten kľúčik vzala spať, potom Tomáš si ho vzal spať...

„Bože, akí sú nechutní! Xandra iba otvorí oči a už sa oblizujú...!" predstierala zvracanie Roxa. „Veď ich nechaj, čo im závidíš?! Pozri Xandra je šťastná a to sme chceli, prišli sme tu iba preto aby mala radosť a skôr sa uzdravila! Tak už netrep nezmysli!" hnevala sa Sofia. „To si už nemôžem povedať ani vlastný názor?!" urazila sa Roxa.

„Dobrý deň, ja som Kate, vaša nová trénerka!" mladé dievča vystúpilo z drahého čierneho Audi a pristúpilo ku Xandrinemu otcovi. „Dobrý, dobrý..." zamrmlal otec a ani sa na ňu nepozrel. Stál nad troskami zhorenej stajne. „Myslel som si, že budete staršia, koľko máte vlastne rokov?" prekvapene si ju premeriava. „Koncom apríla budem mať 25. Prečo je s tým nejaký problém?" nechápala Kate. „Viete,ide o to, že na vás padne celá zodpovednosť za poriadok a pokoj v stajni," otec si všimol Katein úškrn, „Až sa nejaká stajňa vôbec postaví..." vzdychol si a oprel sa o ohradu. „Iste, chápem v akej zlej situácii ste sa ocitli, no ja som vám prišla pomôcť. Mám priateľa, ktorý sa vyzná v poistných udalostiach a je ochotný vám s tým pomôcť. Tu máte jeho vizitku. A len tak pomimo máte nejaké čistiace potreby pre kone? Mohla by som sa o ne postarať, keď u som tu, hmm?" ponúkla svoju pomoc otcovi, ktorý absolútne nechápal tomu, čo sa okolo neho dialo. „No... viete všetko bolo v stajni, ale mali by sme mať starú súpravu ešte na povale, chvíľku počkajte skúsim ju nájsť."