Anglické pastviny

6. Kapitola Dôvera je ako zamrznuté jazero, nikdy nevieš kedy praskne

Práve som celý svoj príbeh prerozprávala chlapcovi, ktorého poznám len zopár hodín. Ležíme na brehu lesného jazierka, Kiaru sme nechali voľne sa pásť a ja len rozprávam a rozprávam. Sem — tam odpoviem na nejakú jeho otázku, ale inak som ako pomätená. Nechápem, čo ma to pochytilo, no mala som takú potrebu sa niekomu vyrozprávať a Patrick je veľmi dobrý poslucháč.

„Dá sa v tom jazierku aj kúpať? Skúšala si to už?" posadli sa a s iskričkami v očiach pozeral na ležiacu Xandru. „Nemala som ešte príležitosť ho vyskúšať, keď' som tu bola prvýkrát, tak to bolo v deň požiaru a odvtedy som akosi nemala možnosť sem prísť. Navyše vtedy bolo ešte dosť chladno na kúpanie, ale tak o mesiac dva už možno bude teplejšie." podoprela sa lakťami aby lepšie videla na chlapca a okolie. „Dobre, tak potom mu bezpodmienečne musíme prísť, lebo je tu nádherne a to ticho ma núti jasnejšie premýšľať aj o veciach, ktoré rád potláčam do úzadia. A ver mi, že nechceš vedieť, čo to je." odvrátil s úškrnom hlavu a zapozeral sa na pasúcu sa ko­bylu. Medzi tým sa Xandra posadila, prisunula bližšie ku nemu a zozadu mu zašep­kala do ucha: „A čo ak to chcem vedieť? Ja som sa ti vyrozprávala so všetkým, tak je rad na tebe aby si bol úprimný. Na čo práve teraz myslíš?" Pomaly sa otočil ku nej, čím sa ocitli dosť blízko seba až zalapal po dychu od prekvapenia. „Ja... no vieš..." habkal, na čo Xandra udivene zaklipkala očami „Rozmýšľam, či to nie je príliš skoro, ehm, či ťa môžem pobozkať?" Čo to práve povedal? Čo? Ako mám na to odpovedať, cítim sa ako ryba, naprázdno otváram a zatváram ústa. Nádych, výdych, riadime sa striktne mozgom, žiadne city! Čo hovorí mozog? „Och Patrick" Hmm to neznie veľmi rozumne, žiadne city, rozmýšľaj dievča! „Mám za sebou dosť ťažké mesiace... No, nehovorím, že časom, možno... Prepáč, nie som v týchto veciach dobrá, nechcem ti ublížiť." Tak to si tomu dala, teraz vyzeráš ako totálna trapka, čo odmietne pek­ného chalana kvôli tomu, má depky zo života. „Prosím, maj so mnou trpezlivosť a netlač na mňa, ak to naozaj chceš. Môžem ti rovno napísať celú príručku o tom ako sa správať ku mne, kedy použiť moment prekvapenia, kedy ustúpiť, kedy ma nechať hovoriť a kedy zastaviť v rozprávaní hlúpostí..." Nenechal ju dohovoriť a pobozkal ju skôr ako by stihla vymenovať všetky pravidlá, ktoré sa navzájom popierajú. Sakra! Už sa chcel od nej odtiahnuť, no v tom mu aj ona opätovala bozk. Čo to ro­bím? Žiadne city! Nepodľahnúť citom! Ach ako veľmi mi to chýbalo... „Si blázon, vieš to?" so smiechom sa odtiahla od Patricka a jemne ho štuchla do ramena. Chla­pec nič nepovedal, iba sa zaškeril a zastrčil Xandre vypadnutý pramienok vlasov za ucho.

Ak chceš aby Patrick stihol prísť späť v čas, tak by sme už, mali pomaly ísť'. Aj keď vi­dím, by si najradšej ostala. Nenápadne sa k ním priblížila Kiara a odfrkla si. „Už pôjdeme zlatko, asi sa nudíš však?" Prepáč, že sa takto s tebou rozprávam, ale o tomto mu nechcem ešte povedať. Postavila sa a pohladila kobylku po krku. „Pat­rick, je mi to ľúto, no ak nechceme nahnevať otca, tak budeme musieť už ísť." pri­viedla kobylu ku veľkým kameňom a pomohla mu vyskočiť na Kiarin chrbát. „Vieš čo, urobíme trošku zmenu aby sme boli rýchlejšie doma, posuň sa viac dozadu, sad­nem si pred teba aby som ťa nemusela vodiť zo zeme." s ľahkosťou sa vyšvihla na kobylin chrbát a šepla dozadu. „Poriadne sa ma chyť a skús uvoľniť panvu aby si jej veľmi neskákal na krížoch, pôjdeme domov cvalom!" Akonáhle sa Patrickove teplé ruky ovinuli okolo jej pása cmukla na kobylu a s obrovským nadšením v očiach ju pohnala do cvalu. Kiare nebolo treba veľa a hneď' sa radostne rozbehla. „Kľud pri­ncezná, nie som na tebe sama, v takom tempe s nami dlho nevydržíš." s úsmevom na tvári potľapkala kobylu. Máš pravdu, ale ak chvíľku teraz spomalíme, tak s vami úplne bez problémov preletím poslednú lúku, samozrejme ak by si chcela. Kiara pre­šla ho pomalého hojdavého cvalu a čakala na majiteľkinu reakciu. „Udržíš sa ak by sme poslednú lúku prešli v niekoľko násobne rýchlejšom cvale?" Xandra jemne pootočila hlavu ku chlapcovi aby ju počul. „Uvidíme, ale skúsiť to môžeme, pri najhor­šom spadneme iba na zem." zasmial sa, no potom si spomenul na ich rozhovor keď mu povedala o smrti jej trénerky pri páde z koňa, čo mu hneď zmrazilo úsmev na tvári. „Povedz mi, čo mám robiť a ja sa budem snažiť nás nestiahnuť dole." dodal s vážnym tónom. „Dobre, tak sa skús od pása nadol uvoľniť a kopírovať pohyby jej tela akoby si bol na nej prilepený. Mňa sa tak silno nemusíš držať, to ti veľmi nepo­môže, jedine, že by si sa pritisol bližšie ku mne a opakoval moje pohyby."Ehm to vyznelo teda dosť divne, no čo Akonáhle sa pritisol bližšie Xandre stuhlo celé telo a jediné, čo cítila bol stiahnutý žalúdok a zvláštny pocit v bruchu, nedokázala ani normálne premýšľať. Kiara pobavene zaerdžala a jemne povykopla zadnou nohou aby priviedla svoju majiteľku naspäť do reality. Svojim pohybom ich však ešte viac pritisla k sebe, ale účel to splnilo — Xandra sa prebrala z tranzu pohladila kobylu po krku a jemne potočila hlavu k Patrickovi. „Môžeme zrýchliť?" Chlapec iba mierne prikývol hlavou, pretože mal jej vlasy všade po tvári. Poslednú lúku preleteli tak, že za nimi lietali veľké kusy hliny, no kobyla si užívala bláznivú jazdu. Tesne pred ohradou výbehu spomalila a prešla do klusu, no Xandra ju stiahla hneď do kroku, lebo s Patrickom za chrbtom ísť v predlženom kluse nebola vôbec sranda a nebolo ďaleko aby skončili obaja na zemi.
„To bolo niečo!" nadšene vykríkla Xandra, keď zoskočila prvá z kobyly. Patrick sa neozýval iba sedel ako prikovaný na koni. „Ešte chvíľu ťa na nej povozím aby kúsok vychladla a potom ju už necháme, dobre?" Chlapec iba nemo prikývol hlavou a chytil sa hrivy. Počas krokovania mu rozprávala ako dlho si už takto nezajazdila a vyslovene ignorovala jeho psychickú neprítomnosť. „Xandri?" takmer šeptom sa konečne ozval, no dievča nereagovalo, tak skúsil ďalej „Musím ti niečo povedať, niečo, čo by si mala vedieť." No do pekla, toto neznie dobre. Zastav princezná, vypočujme si, čo tak dôležitého nám chce povedať. Pomaly sa otočila a jemne sa oprela o kobylu aby v prípade potreby nestratila stabilitu a s malou dušičkou sa nesmelo pozrela Patrickovi do očí. „Vieš, ja neviem ako začať." začal habkať, no Xandra ho prerušila a povedala mu, že v prvom rade by mohol zosadnúť aby mohli pustiť Kiaru a potom jej môže povedať všetko, čo len bude chcieť. Prikývol a poslúchol ju, spolu odniesli Kiarine veci ku plotu a sadli si biele drevené late ohrady. Chvíľu iba ticho pozorovali pasúce sa kone, no potom to Xandra nevydržala a otočila sa ku nemu čakajúc na tú dôležitú vec, ktorú jej chcel povedať. Tvoj otec vie kedy vyjsť z domu. nenápadne si odfŕkla kobyla aby upozornila svoju majiteľku. Ach, to nemohol počkať ešte chvíľu. otrávene sa otočila smerom k domu a počkala kým jej otec príde bližšie. „Čo sa deje oci?" spýtala sa ho predstieraným milým hlasom. „Len som chcel oznámiť Patrickovi, že už je veľa hodín a taktiež aj to, že by toto mal zrejme dvihnúť, pretože táto obdarená slečna Victoria so srdiečkami okolo mena mu vyvoláva odkedy ste odišli z domu a tieto nové telefóny sa nedajú ani stíšiť, keď sú zaheslované." vytiahol z vrecka opäť zvoniaci telefón tak aby obom svietila pred očami fotka tmavovlasého dievčaťa v čiernej čipkovanej podprsenke. „Do pekla!" zahanbene zamrmlal Patrick, schmatol telefón, rýchlo ho vypol a strčil do vrecka. Xandre sa spustili slzy po tvári, zoskočila z ohrady a počas toho ako sa zošuchla popri ňom mu cez obrovskú hrču v hrdle zašepkala jeho slová: „Pozri, mne môžeš veriť, hm jasné." „Chcel som ti to povedať, len si ma nepočúvala, to je to, čo som sa ti snažil vysvetliť. Nie je to tak, ako to vyzerá!" posledné slová už takmer kričal za utekajúcim dievčaťom. „Skočím ti po veci, počkaj ma radšej pri aute." sklamane chytil chlapca za rameno a pobral sa rovnakým smerom ako jeho dcéra.

Tak ten to riadne dosral! Niekto by ho mal poriadne nakopať do rozkroku. nahnevane hrabal nohami Chiper a nervózne sa prechádzal popri ohrade. Pozor na jazyk Chip! To, že je chlapec teraz možno trošku zmetený ešte neznamená, že to s našou Xandrou nemyslí dobre. Možno keby mal príležitosť jej to vysvetliť, tak by sme možno prišli na to, že je to celé iba obrovské nedorozumenie. Videla som ich pri jazere a myslím, že je to dobrý chlapec a má ju naozaj rád. Vieš, pozeral sa na ňu tým pohľadom akým sa na nás pozerá Xandra, keď nám hovorí, že nás ľúbi. Kiara pribehla ku ohrade a smutne zaerdžala za chlapcom, ktorý sa ale neotočil. Ale prosím ťa, čo ty vieš o ľuďoch, povedia jedno a urobia druhé, nikdy sa im nedá úplne veriť. Ukončil debatu valach a preklusal na opačný koniec výbehu.

Patrick celú cestu so sklopenou hlavou pozeral von oknom, bál sa urobiť akýkoľvek pohyb, aby tým nepodnietil Xandrinho otca k rozhovoru. Ten však tuho zviera volant až mu belejú hánky. Pri prvej autobusovej zastávke v meste zastavil auto a chvíľu obaja iba ticho sedeli. „Ďakujem za odvoz a rád som vás spoznal." rýchlo zo seba dostal aspoň zdvorilostné frázy a otvoril dvere auta. Otec jemne kývol hlavou a vystúpil následne za ním. „Chlapče, dúfam, že vieš čo robíš." povzdychol si keď mu podával batoh z kufra.
Medzitým doma Xandra zatiaľ úspešne odoláva maminým otázkami a neustálemu klopaniu na dvere jej izby. „Mami nechaj ma, som v poriadku, len chcem byť teraz sama, prosím." už asi po stýkrát opakuje svojej mame, že jej nič nie je. Napriek tomu sa jej však o tom nedarí presvedčiť aj samú seba a jej slzy akoby nikdy nemali konca. Po necelej hodine počula prechádzať auto po príjazdovej ceste. Otec je doma. Do izby jej doliehali iba zhluky slov, ktoré sa nedali rozoznať, no jednu otcovu vetu rozumela jasne. „Mali sme ešte počkať, mala nastúpiť do školy až po lete." Ďalej to už boli znovu už len útržky, ktoré samostatne nedávali zmysel, no viac jej nebolo treba. Opäť sa hádajú kvôli mne, všetko je to moja chyba. Nemala som sa tu s nimi presťahovať, mohla som ostať bývať u starkej a nebolo by sa nič stalo. Kate by ešte žila a nemali by sme dlhy kvôli zničenej stajni a koňom. Možno je to aj ich chyba, keby sme nemali žiadne kone, tak by sa nič z toho nestalo. Prečo sa mi celý život pri koňoch dejú len tie najhoršie veci? To už človek nemôže robiť niečo, čo miluje bez toho aby mu to ničilo život a aj životy tých, ktorých miluje? Do pekla tu aj so všetkým, k čomu je taký život, keď sa vždy všetko len kazí? Od vzlykania prešla do hnevu a zúrivo búchala päsťami do vankúša.
Je všetko v poriadku? Všimla som si zle privretú ohradu, tak som ťa chcela len skontrolovať.
Grr, ešte aj ty s tým začínaj, určite si chcela sa len nažrať lepšej trávy a okadiť nám celú verandu. Nechápem prečo vy kone musíte vždy človeku tak komplikovať život, prečo si jednoducho nemohla ostať vo výbehu a starať sa o bežné veci, o ktoré sa majú kone starať. Tento hlúpy divný dar mi je len zlosť, kiež by som bola obyčajná ako všetci ostatní okolo. otrávene zodvihla tvár spod vankúšov, otočila sa na chrbát a prechádzala očami po rôznych fotkách, kresbách a obrázkoch, ktoré si prilepila na strop. Väčšina z nich bola urobená ešte pred presťahovaním, bola na nich so všetkými kamarátmi a taktiež aj s babami zo stajne, na väčšine z nich bol Chiper alebo jej srdcový kôň Petit, ktorého jazdila ešte predtým ako jej rodičia kúpili Chipera. Potom, ako sa Petit nečakane predal, odmietala čo i len prejsť okolo skrinky s konskými vecami, ktorú mala doma. Aj teraz sa jej vynorili v spomienkach jeho veľké vypúlené oči gombičky, ktoré na ňu po každom šibalstve pozerali nevinným výrazom. Vtedy to bolo ešte všetko tak jednoduché, nikto nikoho nezraňoval, všetci sme si žili spokojne svoj život. Jej rodičia boli spokojní v práci, v škole sa jej tiež darilo, každú voľnú chvíľu trávila s kamarátmi v meste alebo s dievčatami zo stajne na vychádzkach v lese. Život bol tak jednoduchý, keď bol človek mladší. K čomu je taký život, kde všetci klamú, umierajú predčasne, láska nemá žiadnu hodnotu a každá snaha človeka je zmarená zákernými ľuďmi? Môj život takto nemá absolútne žiaden zmysel.