Anglické pastviny

7. Kapitola Nie všetko je zlato, čo sa blyští

Niektoré dni človek funguje akoby na autopilota. Minúty a hodiny plynú ani nevieme ako, jednoducho sa iba snažíme prežiť nevyhnutné, vyhýbať sa silným podnetom a tváriť sa, že všetko je v poriadku napriek tomu, že celý náš vnútorný svet sa pomaly postupne rúca a jeho základné kamene držia už len na tenkých popraskaných povrázkoch. Presne vtedy, keď si na to už zvykneme sa vždy stane niečo, čo nás z tejto bubliny vytrhne.
„Dopekla, to nevidíš kam ideš!" trpko zručal chlapčenský hlas v desivo úzkej blízkosti. „Prepáč." ledva počuteľným hlasom sa rýchlo ospravedlnila a oblúkom prešla okolo chlapca. „Si to ty Xandra?" človek, do ktorého vrazila ju zrazu chytil za zápästie a pritiahol si ju naspäť k sebe. „Patrick..." prekvapene si so smútkom v hlase vzdychla a snažila sa vytrhnúť z jeho zovretia, no on ju chytil ešte tuhšie a pritiahol ešte bližšie. „Ach dievča, čo sa to s tebou deje? Prečo sa mi neustále vyhýbaš? Veď to už vôbec nie si ty, kde je ten tvoj krásny úsmev a nadšenie?" druhou rukou sa priblížil k jej tvári a chcel ju pohladiť po líci, ale odvrátila tvár a pomedzi zuby zavrčala: „Ty mi povedz, ja ti nemám čo vysvetľovať." Chlapec uvoľnil zovretie a smutne spustil obe ruky tak tesne popri jej tele až sa ho takmer dotýkal. „Prepáč mi to, nemal som príležitosť ti to vysvetliť, bolo toho na mňa veľa v poslednej dobe." opäť sa pokúsil dotknúť sa jej tváre, no nakoniec ju iba pohladil po vlasoch. „Čo by si povedala na menší výlet dnes hneď po škole? Aspoň by som mal konečne príležitosť vysvetliť o aké veľké nedorozumenie tu ide." Xandra dlho váhala, či sa má na neho vôbec pozrieť, lebo slzy sa jej už tisli do očí a mala čo robiť aby ich udržala. Nakoniec sa nesmelo na neho pozrela. Nedokázala odolať, jednoducho mala na neho slabosť, hoc ho poznala iba krátko, niečo ju na ňom nesmierne priťahovalo až tak, že sa nedokázala plne ovládať. Akonáhle sa ich pohľady stretli bolo jedno, že stoja uprostred školskej chodby plnej náhliacich sa študentov a skupiniek chichotajúcich sa dievčat, ktoré na nich ukazovali prstom. V tom momente sa celá jej barikáda pred svetom rozbila na tisícky malých čiastočiek a nedokázala myslieť na nič iné iba na jeho dokonalú tvár. Túžila sa opäť dotýkať jeho pier a hladkať ho po vlasoch. Jeho pery ju doslova hypnotizovali a napriek tomu, že sa po celý ten čas snažila vytesniť z hlavy všetky spomienky a zabudnúť na neho, tak sa mu vrhla do náručia a jemne, no s obrovskou túžbou sa dotkla jeho pier. Stále boli tak jemné ako pred týždňom. „Dobre, ale sľúbiš mi, že mi naozaj všetko vysvetlíš." so šibalským úsmevom sa od neho odtiahla a čakala na chlapcovu reakciu, ten si prehodil vlasy, hlboko sa nadýchol a vzdychol si. „Ach tie ženy, takúto rýchlu zmenu nálady asi nikdy nepochopím, ale súhlasím so všetkým, čo si zaželáš. Len ma už prosím neignoruj, chcel som ti to už dávno vysvetliť." Xandra nahodila svoj nevinný hanblivý pohľad, no kútikmi úst jej šklbalo ako sa snažila zadržať úsmev. „Fajn, tak sme dohodnutí, počkám ťa po škole pred štúdiom." dala mu ešte rýchlu pusu a utekala na hodinu.

Som ja ale strašne hlúpa, nechápem ako je možné, že sa nedokážem na nikoho dlho hnevať. Neviem, či som naozaj až tak zúfalá a mám potrebu mať niekoho pri sebe, ale toto moje správanie ma začína desiť. Začať ho bozkávať uprostred chodby? No páni, keď to robia iné baby, tak sa mi dvíhal žalúdok a teraz som urobila to isté! Najdivnejšie na tom celom je, že som blázon z človeka, ktorého poznám krátko a neviem o ňom takmer nič. Jediné, čo viem je, že kvôli nemu nedokážem normálne myslieť a každý deň bez neho bol utrpením, no snažila som sa tváriť urazene a nahnevane. Vo vnútri som síce horela zvedavosťou po jeho vysvetlení, ale jednoducho mala som pocit, že sa musím tváriť nafučane a ignorovať ho. Takto aspoň viem, že jeho záujem o mňa je ozajstný, inak by ma určite nechal odísť bez povšimnutia. Áno, veľmi dobre si to ospravedlňujem, snažím sa sama seba presvedčiť o tom správnosti vlastného rozhodnutia, pretože momentálne si už nie som absolútne ničím istá. Dokonca nemôžem veriť už ani samej sebe. Rozum mi hovorí aby som sa spamätala a opäť nenaletela hrám mužského pohlavia, no hormóny skáču od radosti pri každom jednom pohľade, ktorým na mňa pozrie a akosi ich prevahu nedokážem zvládnuť, tak potláčam rozum do úzadia. Dúfam, že sa mi to tentokrát nevypomstí, obávam sa, že to už bude mať fatálne následky pre mňa. Rovnako fatálne budú aj výsledky z tohto predmetu. Nemám ani len najmenšie tušenie o čom sa tu rozpráva. V poslednej dobe akosi veľa času trávim rozprávaním sa sama so sebou, divné, asi som už naozaj totálne mimo. Mala by som asi zájsť ku psychológovi alebo rovno ku psychiatrovi. Kto do pekla do mňa hádže pokrčený papier? Akože to kde sme? Otočila sa smerom odkiaľ do nej priletela papierová guľôčka a stretla sa pohľadom s vysokou peknou blondínkou, ktorá na ňu uprene pozerala a potom jej pohľadom naznačila aby si pozrela papierik. Xandra iba prekvapene prikývla, no ešte párkrát sa obzrela dozadu počas toho ako rozbaľovala pokrčenú správu.