Anglické pastviny

5. Kapitola O pár mesiacov neskôr

„Okrem rodiny som stratila všetko, o čom by som vám mohla niečo povedať. A ak sa staranie o moje dva choré kone považuje za hobby, tak to bude asi koniec môjho predstavovania." prvýkrát počas svojho rozprávania sa odvážila dvihnúť zrak od podlahy. Všetci na ňu uvidene pozerali, niektorým nevedela určiť význam ich pohľadu, no po dlhej odmlke sa neisto ozval profesor, ktorý stál neďaleko Xandri. „Ehm, každopádne vitaj u nás, môžeš si sadnúť kamkoľvek len chceš." Prikývla a sadla si najďalej od všetkých, vzadu do poslednej lavice, v ktorej sedel nejaký chlapec s čiernou kapucňou na hlave a tváril sa nezaujato. „ Môžem si prisadnúť?" Chlapec si podvihol kapucňu z tváre a zmrazil ju odmeraným tónom: „ Prečo sa pýtaš, keď si si už aj tak sadla?" stiahol si svoj „ochranný štít" späť do tváre a tváril sa, že počúva profesora pri tabuli. „Tak prepáč, že som sa spýtala." zamrmlala si popod nos a otvárala zošit napriek tomu, že vôbec nevedela, aké učivo preberajú, už to bude aj rok, čo naposledy bola v škole.
Do Anglicka sa presťahovali tesne po Vianociach a potom to už všetko išlo dolu vodou, teraz po lete znovu nastúpila do školy. Opäť ten istý ročník, no aj tak bolo všetko iné, bude mať čo robiť aby dobehla všetko, čo vymeškala.

„Nechápem prečo Krasoň musí stále chcieť od nových aby sa predstavovali, veď je to také trápne, nikto z profákov to nerobí iba on. Chudák to dievča..." kučeravá mulatka sa zastavila v polke vety, keď do nej štuchla kamarátka, okolo prechádzala tá, o ktorej rozprávali Všetky tri dievčatá na seba prekvapene pozreli, nakoniec však Xandra nevydržala ich pohľad, sklopila hlavu a rýchlim krokom utekala von.
Konečne čistý vzduch. vzdychla si, keď rozrazila dvere na školský dvor. Vitaj na klasickej anglickej škole! sadla si pod jeden z mohutných stromov a vyťahovala desiatu z tašky. Očami prechádzala po dvore, nikoho nepoznala. Pár študentov, ktorí zachytili jej pohľad sa usmiali, zakývali alebo znechutene odvrátili pohľad inam. Nakoniec jej padol pohľad na chlapca v čiernej kapucni, s ktorým sedela na dejinách. Stál na rohu budovy a keď zbadal, že sa na neho pozerá, zodvihol ruksak zo zeme a vošiel do malého tehlového domčeka, o ktorý sa predtým opieral. Xandra si pobalila veci a rozbehla sa za ním. Na dverách, za ktorými zmizol stálo: Zázemie filmárov, hercom a ostatným vstup prísne zakázaný! Výborne, čiže filmár, paráda. S úškrnom na perách otvorila dvere. Ocitla sa v malej vstupnej hale s nádhernými nástennými maľbami s obrazmi zo Shakespearových hier. Trochu divné, že filmári majú Shakespeara, keď on bol dramatik, fakt čudné. Po úzkej chodbe lemovanej dverami z oboch strán sa ozývali hlasy prichádzajúcej k nej. „Pochop Carlos, nestíham do večera zostrihať toľko materiálu, z maturiťákov je toľko záberov, že mi potrvá celé týždne kým vyberiem to najlepšie z najlepšieho na tú pozvánku. Mia bude musieť počkať, veď kedy je vlastne tá tohtoročná maškaráda?" Tento hlas spoznávala, to je predsa ten s kapucňou! „Mne to nemusíš hovoriť Patrick, minulého roku som musel robiť pozvánku ja, čiže viem ako sa cítiš, ale ver mi, keď si na to dnes sadneš, tak to máš do večera hotové. Spolieham na teba!" druhá osoba, ktorá bola zrejme Carlos potľapkala kapuňového chlapca Patricka po pleci, no v tej chvíli obaja zbadali stáť Xandru v hale.
„A ty si kto?" zmraštil čelo Carlos, Patrick vedľa neho stál s vypleštenými očami. „Ja..." Xandra nevedela, čo má povedať. „Ja to tu vyriešim, každopádne vďaka za kšeft režo." Režisér Carlos prikývol, ešte raz si povýšenecky prebehol očami dievča a odišiel po schodoch do suterénu. Patrick počkal kým Carlos zmizol z dohľadu a otočil sa ku Xandre. „Čo tu chceš, nemala by si byť teraz už niekde inde?" chladným tónom vyštekol.
„Ja..."
„Do pekla dievča, vieš povedať aj niečo normálne? Či si až taká hlúpa, že nič lepšie zo seba nedostaneš?"
„Prepáč, si jediný koho tu poznám." v tej chvíli jej „nič lepšie" nenapadlo, na tvári sa jej zjavil rumenec, rýchlo sklopila hlavu dole aby si to nevšimol. „Chcela som sa ťa iba spýtať, že či máme ešte niečo okrem dejín spolu." Patrickovi sa nadvihlo jedno obočie, nevedno čím to presne bolo, údivom alebo znechutením. „Len žartuješ, však?" dievča neodpovedalo, myslela to vážne. „Ach, no čo už, poď so mnou, aj tak už nestíhaš na hodinu."
Predsa len dokáže rozprávať a nakoniec nie je až taký zlý. Aj bez tej kapucni vyzerá celkom dobre, prečo sa za ňou schováva, veď sa nemá za čo hanbiť. Teraz idem za ním po úzkych schodoch na poschodie a musím povedať, že chlapec má úžasnú vyšportovanú postavu. Zaujímavé, že som si to všimla až teraz, to bude určite tou mikinou, čo má na sebe. Patrick, Patrick, celkom pekné meno na takého čudného chalana.
„Tu si sadni a ticho seď! V tejto škole je lepšie neprísť na hodinu vôbec ako keby si mala meškať, vedia z toho urobiť zbytočné problémy." usadil Xandru do jedného z kresiel v malej miestnosti s počítačom s dvoma obrazovkami. „Ty nemáš teraz tiež hodinu?" spýtala sa ho, keď si obzerala okolie. „Nie, minulý rok som skončil školu, teraz si len robím nadstavbu, lebo mi chýbajú niektoré predmety na to aby som mohol ísť študovať na univerzitu. Skôr než sa opýtaš, prečo som si ich nedal už predtým, tak ti poviem len toľko, že som nerozmýšľal nad budúcnosťou a tak som teraz stratil rok, ktorý som už mohol byť niekde inde." s povzdychom sa rozvalil na kresle, ktoré sa pod jeho váhou nahlo dozadu. „Aha, rozumiem, aj ja som stratila jeden rok." tiež sa oprela do kresla a pozerala sa von oknom. Chvíľku iba tak ticho sedeli, obaja ponorení vo svojich myšlienkach. „Súvisí to s tým, čo si povedala v triede? Čo sa vlastne stalo? Prepáč ak je to veľmi osobné, len ma to zaujalo." trasľavým hlasom sa opatrne opýtal Patrick.
Jeho to naozaj zaujíma? Mám mu veriť, veď sa ku mne správa tak čudne. Poviem mu to a potom si zo mňa bude uťahovať celá škola. Nepotrebujem ani jeho súcit, so svojimi vecami sa musím vysporiadať sama. Čo si o sebe myslí, ani ho nepoznám a mám mu hneď všetko povedať!
„Ja neviem." povedala nakoniec. „Pozri, mne môžeš veriť, takmer s nikým sa tu nerozprávam, všetci moji spolužiaci sú už na univerzitách, jediný s kým sem tam prehodím slovo je Carlos, ale to tiež väčšinou iba pracovné veci spolu riešim. Pýtam sa to len preto, lebo si prvá, ktorá ma nenechá na pokoji." zasmial sa a potom zvážnel keď zbadal Xandrin pohľad. „Prepáč, nemyslel som to v zlom." „Čo robíš dnes po škole? Pozývam ťa ku nám na neskorší obed, tak ti aspoň nebudem musieť všetko vysvetľovať, ale uvidíš to aj sám." Riskla som to, no je to môj jediný kamarát zatiaľ, tak prečo nie. „Prosím? To ako fakt? Nechcem zasahovať do tvojho súkromia hneď takto v prvý deň..."
„Chcel si to vedieť, tak trvám na tom obede Patrick. Inak vieš o tom, že si sa mi nepredstavil, nebyť toho rozhovoru s Carlosom, tak by som ťa musela naďalej volať kapucňový chlapec. A teraz už radšej pôjdem, lebo zmeškám aj ďalšiu hodinu. Mám ešte dve hodiny, stretneme sa potom pred bránou, dobre?" pri vstávaní z kresla sa ocitla až priveľmi blízko Patrickovi, nachvíľu obaja zatajili dych, no Xandra sa rýchlo nahla po tašku, pozdravila sa a odišla z miestnosti.
Do pekla, čo to robím? Dúfam, že na to pozvanie zabudne. Niekedy fakt nerozumiem tomu, čo robím, spočiatku som to zvaľovala na ten požiar, ale pomaly prichádzam na to, že asi naozaj budem blbá. Nič no hurá za vzdelaním!