Územie Akdulf

2) Edward

Pri prebudení ma privítala akási príjemná vôňa.

Pomaly som pootvorila viečka a rozhliadala som sa kde to vlastne som.

Malý, jednoduchý, útulný priestor zrejme z dreveného materiálu na mňa pôsobil upokojujúco.

Ležala som v hojdacej sieti ktorá mi pripomínala skôr rybársku sieť. Pri každom menšom kývavom pohybe som myslela že sa vyvrátim môj obsah žalúdka.

Vedľa mňa bol maličký drevený stolík a na ňom akási drobná drevená miska v ktorej boli nejaké podivné bylinky.

Opatrne som si sadla a položila obe nohy na zem. Keď som sa uistila, že som pevne nohami na zemi, postavila som sa.

Moje nohy ma viedli k provizornej vitríne. Oprela som sa o ňu a končekmy prstov som sa dotkla akejsi rany na hlave. Bola docela dosť veľká a na ruke mi ostal zbytok zaschnutej krvy.

Neviem čo sa stalo, nepamätám si to a bolesť hlavy mi to neuľahčovala.

Zhlboka som sa nadýchla a nazrela do vitríny. Bolo tam asi 30 zvieracích zubov pri ktorých boli mená, pri tých najväčších bolo meno Scott a tých najmenších Edward.

Nechápala som tomu, žeby človek ktorý mi zrejme zachránil život je lovec, alebo skôr mi ho nezachránil?

V hlave som mala milión myšlienok.

Čo ak práve ten človek ma udrel a chce ma zneužiť? Alebo zabiť? Možno je to nejaký osamelý masový vrah ktorý žije uprostred divočiny aby takto kryl svoje počínanie.

Priebeh myšlienok mi prerušil zvuk dverí ktoré sa otvorili do korán. Moje telo a myseľ sa zľakli a neboli schopné pohybu. Stála som tam ako prikovaná, neschopná pohnúť ani palcom na nohe. V dverách stál chlapec, alebo skôr muž.Jeho približný vek mi moja hlava vyčíslila na 25.

Premeriala som si ho od končekov vlasov až po päty. Jeho pokožka mala zlatisto hnedý odtieň, ktorý sa leskol na slnku. Hlavu mu zdobili čierné neskrotné kučery ktoré mu padali do očí.

Vyplašene som dýchala. Pousmial sa a spravil krok dopredu. "Neboj sa, ja ti neublížim." Bola som prekvapená že hovorí mojím jazykom, vyzerá tak cudzo krajne, rovnako ako príroda čo sa okolo nás rozprestierala.

"Daj mi dôvod ti veriť." Hľadala som po chatke nejaký ostrý predmet v prípade obrany, no márne.

"Zachránil som ťa." Pomaly postupoval ku mne.

"Nepribližuj sa." Zastal, pokrčil obočie a niečo nahmatal v zadnom vrecku nohavíc. Bola to fľaša s vodou.

"Napi sa." Hodil mi so slovami fľašu.

"Ako mám vedieť že ma nechceš otráviť?" Nervózne som naň zasyčala. On sa len zasmial, ak keby sa nič nedialo a smelo začal kráčať ku mne.

"Čo to robíš?! Povedala som nepribli-." Zobral mi fľašu s vodou z ruky skôr ako som stihla dokončiť vetu, a napil sa.

"Už mi veríš?" Moje pery, jazyk a vôbec celé ústa a organizmus, prahli po kvapkách vody. Nevydržala som to a napila som sa. Černoch sa len spokojne usmieval ďalej, keď videl ako som do seba obrátila celú fľašu.

"Ďakujem." Položila som mu ju do rúk prázdnu. Zrazu mi do hlavy udrela bolesť, zatackala som sa a oprela sa oň aby som predišla pádu.

"Je ti zle?" Položil svoje dlane na moje ramená aby získal lepšiu kontrolu nad mojím telom. Nezmohla som sa na viac ako iba na prikývnutie.

"Pomôžem ti, poď pomaly." Podopieral ma svojím telom a viedol ma k hojdacej sieti v ktorej som sa zobudila. Z bolesťami som si ľahla a víťazne vydýchla.

"Môžem sa ťa opýtať pár otázok?" Odniekiaľ z rohu si pritiahol stoličku a sadol si ku mne.

"Ak môžem aj ja." Kládla som si podmienky. Áno práve teraz mi táto osoba pomáha, ale aj tak jej nehodlám začať veriť tak skoro.

"Dobre, začneme. Môžem ti ošetriť ranu na hlave?" Pri tejto otázke som sa musela usmiať aj ja napriek bolesti. Súhlasila som.

Siahol na misku v ktorej boli bylinky a zo stolíka vytiahol obväzy a akýsi kúsok drievka, ním bylinky podrvil až kým z nich nevyšla dužina. Vylial ju na obväz a opatrne mi ho priložil na miesto kde sa nachádzala rana.

"Drž si to." Pritlačil a ja som zastonala.

"Odkiaľ vieš liečiť? Si lekár?" Položila som mu moje prvé otázky.

"Nie, žijem tu už dlhú dobu. Človek sa musí čo to naučiť aby sem dokázal prežil." Nedávalo mi to zmysel, jeho oblečenie na ňom sedelo, nebolo špinavé a voda nevyzerala byť z potoka. Obväzy neboli zožltnuté ani nič podobné, tento človek je pre mňa až moc záhadný.

"A čo ty? Čo tu vlastne robíš?" Stále ma sledoval ako keby čakal že mu do chrbta vrazím nôž, je vidieť na ňom že je ostražitý no zároveň uvoľnený a vysmiaty. Nepoznám ho ani 10 minút a už sa aj v tom málu čo o ňom viem strácam.

"Vnímaš ma?" Opäť sa snažil ma opýtať tú otázku, videl že som myšlienkami niekde úplne inde.

"Ohh, áno. Prepáč. Ja vlastne ani neviem čo tu robím, pamätám si len že som sa asi prechádzala a niečo alebo niekto ma omráčil, a zrejme potom mi ostala táto rana. Všetko si pamätám len námatkovo. Kde to vlastne som?"

"Momentálne sa nachádzaš na Území Akdulf, konkrétne v útočisku." Oznámil mi a očakával moju reakciu. Miesto toho dostal len môj nemý výraz. Názov tohto miesta mi nič nevravel, a slovo útočisko sa mi už vôbec nepáčilo, rovnako ako jeho predošlé slová: "Človek sa musí čo to naučiť aby sem dokázal prežiť."

"Aké útočisko?" Zvýšila som hlas.

"Ale teraz by som mal mať otázku ja." Vypočítavo sa na mňa pozrel, no úsmev sa mu nestratil z tváre.

"Mne je jedno že ty máš mať teraz otázku! Chcem vedieť čo znamená slovo útočisko jasné?!"

"Dobre, dobre len pokoj, keď budeš takto histerčiť ešte si ublížiš." Úsmev mu o maličký kúsok klesol. Nechápem ako tento človek môže byť takýto optimistický a zvlášť teraz.

Pomaly som svoje slabé telo pozdvihla a pokúsila som sa sadnúť, miesto toho výsledok vyzeral ako keby som sa z toho sedu skĺzla. Hlavou som mu naznačila nech začne rozprávať.

"Znamená to že sa tu loví." Zhrnul to v krátkosti.

"Loví čo?" Vyzvedala som presnejšie.

"Zver." To znamenalo že tu nie sme sami, rovnako ako to že človek ktorý ma zachránil je lovec. Čo inak by tu robil?

"Dobre, teraz som na rade ja. Ako sa voláš? Kde je tvoj domov?" Dívala som sa naň ako keby som bola slepá.

Touto otázkou ma úplne zdemoloval. Ako sa volám a kde je môj domov? Sakra, ako to že to neviem.

"Ja... ja neviem."

Černoch ostal pokojný a dodal: "Neboj sa, možno to je z toho úderu hlavy, časom si spomenieš." Jeho slová zneli upokojujúco, no môj strach bol väčší.

"Ako sa voláš?" Príde mi divné mu vravieť černoch. A aj napriek tomu že mu neverím som mu vďačná za akúkoľvek pomoc.

"Ja som Edward."