Územie Akdulf

10) Stratená

"Si v poriadku?" Ozval sa chalan ktorý do mňa narazil. Mám pocit že som ten hlas už niekde počula.

"Áno, som." Vyľakaná som mu odpovedala.

"Kam máš namierené?" Rozprával rýchlo, pritom ma stále držal.

"Na základňu."

Chvíľu sa odmlčal, ako keby ho to zarazilo, a pokračoval.

"Počuj, nachádzame sa v útočnej zóne, na úplne opačnom konci. Nestíham ťa zobrať v poriadku až tam, ale mám lepší nápad... Vyskoč mi na chrbát. Hneď!"

"Prečo by som mala dôverovať cudzincovi?" Jemne som ho od seba odstrčila.

"Prosím, ver mi." Chytil ma okolo pliec, a hlavu oprel o tú moju.

V tej chvíli som mala na výber iba 2 možnosti, a to odísť s cudzincom nevedno kam, alebo prísť o život v útočnej zóne. A po pravde... tá prvá možnosť sa mi páčila viac.

Bez slov som mu vyskočila na chrbát, a pevne ho chytila, chalan sa rozbehol neuveriteľnou rýchlosťou. Po pár minútach zastavil a naznačil mi nech idem na zem.

"Tu sme v bezpečí." Zadýchaný vyslovil keď si ľahol na zem.

"Kde to sme?"

"Sme v údolí mieru." S námahou rozprával.

Údolie mieru bol zrejme opak útočnej zóny. Aj keď som nevedela prečo bol tento človek tak neskoro von, ani prečo ma zachránil, ba ani to kto to je... Cítila som neuveriteľnú vďaku.

"Poď, zoberiem ťa niekam kde sa ti bude páčiť, a tam prespíme. Zajtra ťa odvediem späť." Vstal a chytil ma za ruku a viedol.

Netrvalo to dlho a došli sme na spomínané miesto. Bola to nádhera na nádhere, boli sme pri akom si jazeru, všade bola zeleň a kvety, a nespočetné množstvo nejakého hmyzu čo svietil, a krásne to osvetľoval, ale svetlušky to neboli.

Chalanovi som konečne videla do tváre, bol to presne ten, ktorý dobehol keď Edward zvalil chalana, ktorý odo mňa žiadal ruku, na zem.

Čierne vlasy mu nezbedne padali do očí, pôsobil celou postavou tak nevinne, no jeho oči vraveli niečo úplne iné. Jednoduchá košeľa mu pridávala na výzore nejakého vidláka. No, ale pekného vidláka.

Nevedela dom či sa mám báť, keďže o Wargulfových mi nahovorili mraky zlého, ale jedno viem určite, keď ma dovedie na základňu, rozhodne sa im to nebude páčiť.

"Poď." Vytrhol ma z myšlienok a chytil ma za ruku, a viedol kam si na vrch malého vodopádu, ktorý mohol byť tak 3-4x väčší ako ja.

Na vrchu skaly vytiahol odkiaľsi batoh.

"Tajné zásoby." Žmurkol na mňa a vytiahol odtiaľ deku, a kusy oblečenia, ženského aj mužského, dokonca aj kúsok akéhosi jedla a vody.

"Tu prespíme." Ukázal na rovnú skalnatú plochu. Nečakal na moju reakciu, proste si ľahol na skalu a neriešil.

"Ty nejdeš? Neboj ja nehryziem." Uvoľnil pri sebe miesto.

"Ehh, nemyslím si že skala pre mňa bude dobré miesto na spánok..."

"Aha, takže ty asi nakoniec nebudeš omega." Zmraštil čelo a vyzeralo to že sa zamýšľa.

"Čo, aká omega?" Začudovane som naň pozerala.

"Ále nič, len že asi nespíš u vás na základni na zemi."

"Spávam na zemi."

"Tak potom poď, ľahaj." Usmial sa na mňa a uvoľnil pre prípad ešte viac miesta.

"Ja len že v tráve by nebolo až tak chladno a tvrdo ako sem." Neochotne som si k nemu ľahla.

"Cítiš to?" Ozvalo sa po chvíli a dotkol sa rukou skaly na ktorej sme ležali pod dekou.

"Áno, príjemné hreje." Súhlasila som a nalepila som sa viac na zem.

"Totiž toto jazero, alebo rieka skôr... vyviera, je tu horká voda, a tá zahrieva kamene." Potichu povedal a zavrel oči. Spravila som to isté.

...

Prebudila som sa. Divný hmyz čo svietil sa vyparil, a nebol jediný čo sa vyparil. Nemohla som nahmatať vedľa seba ani cudzinca.

Okolo mňa bolo počuť kadejaké zvuky prírody, a po chvíli som započula vrčanie.

Príšery.

Zahľadela som sa na miesto odkiaľ zvuky prichádzali, spomedzi vysokej trávy som zazrela obrovské žlté oči. Stvorenie vyskočilo z kríkov a vrhlo sa na mňa.

Prebudila som sa, no to mi nijak nepomohlo, okolo mňa ich bolo asi 5, a nevyzerali veľmi milo. Vrhli sa na mňa a trhali ma na kusy.

Áno mám vážne perfektné sny.

...

Ráno som sa zobudila, a neznámy pri mne stále spal. Čo bolo zvláštne, bolo to že ma obíjmal, zrejme som sa v noci pri tom hroznom sne veľmi mykala.

Pomaly som mu ušla zo zovretia a rozhliadla sa okolo. Bolo to tu 10x krajšie ako v noci, boli tu dokonca aj akési divné králiky a srny, ktoré sa neľakali mojej prítomnosti.

Vedľa neznámeho ležali stále tajné zásoby zo včera. Ako tak som sa zahľadela na ženský odev, a potom na jazero. V hlave mi vznikol perfektný nápad, veci ktoré mám na sebe si umyjem v jazere, keďže ich mám na sebe už dlho a smrdia.

Pri vyzliekaní sa, som s hrôzou zistila, že odev nieje jediné to čo smrdí, smrdela som aj ja.

Rozhodla som sa okúpať. Jednoducho som vstúpila do jazera, a vychutnávala si každú chvíľku v teplej vode. Čudné ryby do mňa narážali, no neopovážili sa mi ublížiť.

Bolo to divné, ale nič som si z toho nerobila, zatvorila som oči a ponorila sa do zvukov nádhernej prírody okolo mňa, a moju myseľ zaplavili predstavy.

"Carole? Si to ty? Carole!" Zakričal za mnou Edward.

Fakt, táto situácia bola perfektná, na chvíľu si oddýchnem od práce a celkovo tvrdého režimu, hneď príde Ed a ja som nahá vo vode. A hneď nad vodou kde som bola, bol môj záchranca, ktorý bol zo skupiny Wargulfových. Fakt úžasné.

Ahojte! Keďže táto časť je 10., chcela by som sa vás opýtať pár otázok, píšte do komentov! 😊

1) Ako sa ti páčila dnešná časť?

2) Prečo čítaš tento príbeh?

3) Zmenil/a by si niečo na príbehu? (Napr. Dej- viac akčnosti, alebo štýl- viac opisov alebo rozhovorov)

Ďakujem za váš ohlas! Máte sa načo tešiť v ďalších častiach, veľa šokujúceho sa odhalí.