Územie Akdulf

3) Základňa

Pri mojom rozhovore s Edwardom plynul čas tak rýchlo, že som to ani nestíhala vnímať.

Rozprávali sme sa hlavne o tomto mieste ale aj o ňom. Veľa mi toho neprezradil len útržky, no to mi na teraz stačilo. Vraj má okolo 24 rokov, že to už plynutím času ani nevníma, ja som si taktiež pamätala svoj vek, mala som okolo 21 hádam. Tiež som si to nepamätala presne, moja pamäť mi vynechávala. Vďaka tomu že som mladšia ma Edward začal volať drobec, trošku ma to štvalo ale viac menej nemal na výber.

Hovoril mi aj o tom že existuje odtiaľ iba jedna cesta domov, ale je veľmi dlhá a komplikovaná. Toto územie, ako vraví Edward, je položené dosť nízko. Cesta nahor je ostro tesaná, okolo celého údolia sú ostré kopce po ktorých vstup je nemožný a vysoké skaly.

To mi bolo úplne fuk, chcela som sa hlavne dostať domov, aj keď som celkom nevedela kde to je.

Nepamätala som sa, po tom údere hlavy mi z nej takmer všetko vyfučalo. Ale určite keď sa objavím na povrchu a ozvem sa polícii, určite ma identifikujú a nájdu mi môj domov rovnako ako rodinu.

Alebo tá druhá možnosť, po tom údere ako mi tvrdil Edward sa postupom času zotavím a môžem si na všetko spomenúť.

Táto možnosť mi bola sympatickejšia.

"Takže, vieš kadiaľ sa tam ide však? Alebo si to len počul?" Zaujímala som sa.

"Viem, bol som raz hore."

"Paráda! Takže, vezmeš ma tam však?" Dívala som sa naň nádejne.

"Nie som si istý či to zvládneš, a na viac, aj ja som tam bol len raz a dalo mi to zabrať. Cesta mi trvala celý deň." Videla som mu neistotu v tvári.

"Prosím, sem predsa nemôžem ostať. Nebudeš sa o mňa starať večne a sama to tu istote neprežijem, radšej risknem tú cestu." Presviedčala som ho, vážne som nehodlala zostať uprostred divočiny, a hlavne nechcem ostať v tejto časti, v útočisku.

Edward zaklonil hlavu dopredu a začal si masírovať spánky. Rozmýšľal. Po chvíľke prestal a konečne prehovoril.

"Poznám človeka ktorý tam chodieva pravidelne, asi raz za 2-3 týždne. Mohol by som sa za teba u neho prihovoriť, možno by ťa vzal so sebou, ale nebude to také jednoduché ho presvedčiť." Na tvári sa mi objavil úsmev od ucha k uchu, nemohla som sa ubrániť svojím pocitom a objala som ho napriek bolesti končatín.

"Ďakujem." Zašepkala som mu do ucha. Po našom rozhovore som si ho viac pustila k telu. Začala som mu veriť, dúfam že sa v ňom nemýlim. Pripadá mi ako dobrý človek.

"Neboj, pokúsim sa ti pomôcť, ale teraz si poďme obaja odpočinúť. Zajtra máme pred sebou menšiu cestu na základňu k mojej... ehm" na chvíľu sa zarazil. "skupine. Je tam aj môj známy, ten ktorý chodieva hore." Dopovedal.

"Dobrý nápad." Chystala som sa vstať aby som mu uvoľnila sieť ale on ma zastavil.

"Čo to robíš?"

"Uvoľňujem ti miesto na spanie predsa." Znova sa po dlhšej dobe zasmial.

"Len pokojne lež, ja si zoberiem deku zo skladu a ustliem si na zemi. Si zranená a doráňaná, potrebuješ sa poriadne vyspať. Ja som kedysi zvykol spávať na zemi, takže to pre mňa nebude problém." Vstal a šiel si po zmienenú deku.

Keď sme už obaja ležali hodnú chvíľu, nedalo mi to a musela sa ho na niečo opýtať.

"Edward?" Pošepla som tichým hlasom.

"Áno?" Rozospato sa ozval.

"Ako dlho tu už žiješ?"

Otočil sa ku mne čelom aby som videla jeho vážnosť.