Územie Akdulf

15) Pocta lune

Hlas patril Jackovi. Prepadol ma strach, Háj ma spoločnú hranicu so základňou Akdifash.

Čo mi spravia? Odvedú ma k ním a budú ma mučiť kým neumriem? Vlčie pravidlá svoriek sú kruté, obzvlášť za zradu, a obzvlášť pri svorke Akdifash.

"Rád ťa vidím." Prišiel ku mne bližšie a otvoril mi náruč.

"Jack, neviem či zdieľame tento pocit." Naznačila som mu nech odo mňa ustúpi.

"Ako to že si prežila? A vôbec, čo robíš tu?" Začal sa pýtať.

"Proste som prežila, nechaj to tak." Povedala som, a sústredila som sa na odrezávanie kvetov. Nechcem aby vedel že som s ich nepriateľmi.

"Myslel som že tu nájdem jedného z tých všivavcov, vieš, páchne to tu za nimi." Striasla som sa, a neodpovedala som. Vlci, majú predsa svoj špecifický pach, a označujú si svoje územie svojim pachom a podobne.

"Carole, koľko toho už máš? Už je čas ísť, ak to chceme stihnúť." Z húštia vyšiel Dylan s plným košom kvetov na chrbte. Hneď ako zbadal mňa a Jacka, spadla mu sánka.

"Toto nemyslíš vážne..." Zadíval sa na mňa výhražne Jack.

Nemala som chuť sa nejako obraňovať, či mu moje konanie vysvetliť. Prišla som bližšie k Dylanovi a on ma zovrel do náručia na znak ochrany.

Jack len na nás zízal, a vstrebával tento šok.

Nakoniec sa premenil na vlka. Ja som sa zľakla, túto premenu som videla len druhý krát.

Dylan ma zovrel v náručí pevnejšie, a zašepkal.

"Neboj sa." Cítila som jeho teplý dych na krku.

Jack sa vo svojej bielej vlčej podobe sa otočil a bežal k svojej základni.

Dylan počkal kým sa nám stratil z dohľadu, a potom zovretie uvoľnil.

"V poriadku?" Opýtal sa. A zahľadel mi do očí.

Na znak súhlasu som kývla hlavou.

"Poď." Naznačil mi trasu, a vydali sme sa naspäť na základňu.

Cestou sme v Údolí mieru odovzdali všetky kvety, ostatným členom svorky. Táto slávnosť sa očividne bude konať v Údolí mieru.

Nakoniec sme si zobrali s Dylanom so sebou nové oblečenie. Bolo úplne jednoduché, robené z tunajších kvetov. Spomenula som si na časť môjho života hore, spomenula som si že keď som bola malá bola som určite na Hawaii.

Dylan ma zobral do Údolia mieru, presne na to miesto ako pred tým v noci, keď som sa stratila.

Nikto tam nebol, ale za kopcom sa chystala už slávnosť.

"Poď, vyzleč sa a okúp sa, ja im pôjdem zatiaľ pomôcť." Položil mi veci na skaly a odišiel.

Na túto teplú vodu a krásnu prírodu sa ľahko zvyká. Kúpeľ som si vychutnala najviac ako som mohla, potom som sa prezliekla do daného oblečenia.

Sukňa z veľkých ružovo-zelených listov mi siahala len po kolená. A zo samotných zelených listov bol spravený vrch. Bolo to nezvyčajné a krásne.

Prišla som k nim, a každý sa na mňa díval a usmieval sa na mňa. Každý jeden člen svorky mal na sebe okolo pása takmer to isté na zakrytie ich mužstva, ale nebola to sukňa, ale ani kraťasy. Chýbal mi tam akurát Dylan a obaja vodcovia. Neviem kam sa vyparili.

Pomohla som im upliesť z kvetov ktoré sme s Dylanom nazbierali, obrovské, ako keby hniezdo. Vyniesli sme ho hore na kopec.

Keď nastala noc hore na oblohe sa trblietali milióny hviezd, a samotný mesiac sa týčil takmer v strede. V ten moment prišli obaja vodcovia spolu s Edwardom.

Beatrix mala sukňu až po zem. Vyzerala krásne.

Dylan si sadol ku mne pod strom.

"Postav sa na chvíľku." Postavila som sa a Dylan si sadol na moje miesto.

"Héééj!" Protestovala som.

"O chvíľu budeš ráda zato. Pozeraj sa na lunu, keď bude v strede." Zasmial sa.

O pár sekúnd ako Dylan povedal, bol mesiac presne v strede.

Zrazu sa všetci členovia svorky premenili na čiernych vlkov a začali vyť na mesiac, okrem Dylana.

Prudko sa mi rozbúchalo srdce, Dylan zo mňa vycítil strach a ihneď ma potiahol za ruku a v sede ma pevne objal.

"Neboj sa, sleduj." Šeptal.

Hlavu som zaborila do jeho ramena. No po chvíli som sa odvážila a pozerala sa nato.

"Prečo vlastne vyjete na mesiac?"

"Inokedy, keď sme od seba ďaleko vzdialený, slúži nám ako orientačný bod, dnes mu zato vzdávame pochvalu." Objal ma pevnejšie a ja som cítila jeho jemný dotyk pier na mojom krku, tá blízkosť pri ňom ma úplne dostávala.

"A prečo si sa nepremenil aj ty? Ty si... človek?" Bála som sa vypovedať túto otázku, no nakoniec som ju zo seba dostala.

"Nie, takto to nieje, je to zložité. Možno ti to neskôr poviem." Obaja sme boli od teraz po tichu a sledovali tú krásu.

Potom ako skončilo vytie, začal sa rôzny program. Vlci James a Josh sa spolu bili, ako malé šteňatá.

Beatrix spolu s Henrym sedeli v spomínanom veľkom kvetinovom hniezde.

Jacob a Bob sa spolu rozprávali, no ja som im ako vlkom nerozumela.

S Dylanom sme sa nato dívali v náručí, kým túto prekrásnu noc neprerušila biela skupina vlkov.

Všetci okamžite spozorneli, vrátane Dylana. Ten ma okamžite zobral na ruky a pomaly sa so mnou snažil vypadnúť.

Jeden z najmenších vlkov sa premenil, bol to Tyler.

"Ale, ale, takže Jack mal pravdu. Vážne nás Carole zradila." Ukázal priamo na mňa a Dylana.

Už nemalo cenu snažiť sa utiecť.

KONIEC 15. ČASTI!