Územie Akdulf

17) Záchrana, alebo aj nie?

Skúšala som tú skalu odvaliť, bola priťažká a ja som sa nemohla zaprieť a dať do nej všetku  moju silu, každým jedným pokusom o záchranu som strácala veľa energie.

Kričať mi neprišlo veľmi vhodné, pretože tu môžu byť rôzne zvieratá ktoré by si na mne pochutnali, no myslím si že je to lepšie ako keby som mala umrieť hladom, či smädom. Začala som volať o pomoc, so snahou že ma niekto počuje a príde mi pomôcť.

"Halo, je tu niekto?"

"Prosím vás pomôžte mi som zakliesnená pod skalou."

"Tak počujete ma niekto?"

"Pomoooc!"

Takto to pokračovalo dlhú dobu, nikto sa neozval a nikto neprišiel, zrejme som tu sama.

Zotmelo sa, a ja som už ďalej nemohla vzdorovať únave. 

...

Zobudila som sa, dúfala som že to čo sa mi stalo bol len zlý sen, no nebol. Stále som bola zaseknutá pod tou obrovskou skalou, s dvoma malými zmenami.

Moja tvár bola spálená, slnko ostro pražilo a zem bola suchá, a ja som pri sebe mala spoločníka.

Obrovského vtáka čo pripomínal supa, jednoducho si sedel na skale a hľadel na moje nešťastie.

"No čo pozeráš? Zasekla som sa tu." Prihovorila som sa ku vtákovi, zrejme už mi poriadne prepína.

"Ty si slobodný, máš krídla, môžeš si ísť kam sa ti zachce, no nie ty sedíš pri mne." Vták len otáčal hlavou a obzeral si ma.

Zletel zo skaly a zostal pri mojej nohe, na ktorej bola otvorená rána od pádu. Vták svoj ostrý zobák zaboril priamo do nej.

"Ahhhhh." Vyšiel zo mňa hlasitý výkrik, ktorý by snáď počul aj hluchý.

"Choď preč! Ja som ešte neumrela, vypadni odtiaľto!" Hádzala som po ňom kamene ktoré som mala na dosah.

Vták odletel a ja som znovu sklonila hlavu a zatvorila oči, pomaly umieram, od vyčerpania, a zrejme aj preto, že som stratila veľa krvi.

"Nechoď tam." Počula som šepot ktorý patril chalanovi.

"Možno niekto potrebuje pomôcť." Zašeptal mu ten druhý.

Bola som už na pokraji síl, no ešte som zvládla posledný krát zakričať, teda skôr už len zavolať chrapľavým hlasom.

"Prosím pomôžte mi."

Nato sa z poza skál vynoril Edward s Jackom.

"Carole!" Zakričal Edward a hneď bežal ku mne, Jack len stál v diaľke a díval sa na mňa, zrejme bol v šoku.

Ed začal ihneď konať, zaprel sa do skaly a zatlačil, skala sa pohla, no neodvalil ju, a ja som znova pocítila bolesť.

"Ahhhhh, prosím už nie." Zastonala som.

"Jack čo tam stojíš?! Pomôž mi!" Zakričal naň Ed.

"Budú ju počuť Surény." Prehovoril napokon Jack.

Edward sa na chvíľu zastavil.

"Máš pravdu, a teraz poď a pomôž mi!" Bleskovo si dal dole tričko a dal mi ho do úst, Jack sa k nemu pridal.

Obaja zatlačili a skala sa odvalila, mne od bolesti vyhŕkli slzy.

Edward ma zodvihol a oprel ma o rovnú skalu, Jack zatiaľ začal vyberať čosi z batohu a ošetroval ma.

Keď bolo po všetkom, vydýchla som si.

"Čo ťa napadlo ísť samej hore? Si blázon!" Kričal po mne Jack.

"Jack prestaň, je unavená, radšej jej daj vodu a jedlo." Usmernil ho Ed.

Obaja sa nakoniec zhodli že prenos na ich Základňu by som nezvládla, takže prenocujú tu, spolu so mnou.

Netrvalo mi to dlho a znovu som podľahla únave.

...

Pomaly som otvorila oči, horúčava mi môj prvý pohľad rozmazala, no neskôr sa mi zrak zaostril. Ležala som opretá o skalu a na nohe som mala obväz, ktorý trochu presakoval krvou.

Vedľa mňa sedel Jack a pozeral priamo na mňa.

"No čo už ti je lepšie?" Usmial sa na mňa a podal mi fľašu s vodou.

"Ďakujem, je mi lepšie, no nie najlepšie." Napila som sa a vrátila mu fľašu.

"Musím ti znovu ošetriť ránu na nohe, nehýb sa mi veľmi."

Jack ma ošetril a ostal mi kľačať pri nohách a pozeral sa na mňa. Chvíľu sme sa na seba len usmievali, až som si všimla že nikde nevidím Edwarda.

"Jack, kde je Edward?" Rozhliadala som sa okolo seba.

"Šiel na Základňu pre jedlo, vodu a medicínu, aby si bolo schopná večer spolu s nami sa vrátiť." Odpovedal mi a ruku mi položil na lýtko.

Vrátiť sa s nimi, znamená späť na ich Základňu, kto vie čo so mnou spravia. Ale, veď keby ma chceli zabiť neplytvali by na mňa jedlom, vodou a medicínou no nie?

Vôbec som nevedela čo si o tom mám myslieť, ale viem že hore bez pomoci výjsť nezvládnem.

"Dovolíš?" Ukázal mi na zakrvavenú košeľu ktorú som mala na sebe.

Na súhlas som kývla hlavou, Jack mi pomaly rozopol košeľu a odhalil na na rebre pod prsníkom menšiu ranu, nebolo to nič vážne, no napriek tomu mi ju ošetril.

"Nechaj si košeľu rozopnutú, aby rana mohla dýchať, rýchlejšie sa zahojí." Prehovoril, neprotestovala som.

Po pár minútach divného ticha som si všimla ako na mňa uprene hľadí.

"Čo tak pozeráš?" Zasmiala som sa.

"Ja nič, len..." Odmĺčal sa na chvíľu.

"Len?" Chcela som aby to dopovedal.

"Len si tak krásna." Skôr ako som sa z jeho slov spamätala, vrhol sa na mňa a ja som pocítila v ústach jeho jazyk.

Odtrhla som ho od seba.

"Jack prestaň! Máš priateľku! A o chvíľu príde Edward." Snažila som sa ho odbiť.

"Neboj sa, sme tu úplne sami." Vyzliekol si tričko a znovu sa dostal nad moje telo a kontroloval moje pohyby.

Úspešne som ho po druhý krát od seba odvalila.

"Prestaň hneď!" Zakričala som.

"Ja viem že sa ti páčim, tak sa nehraj na neviniatko." Zašeptal hlasom ktorý som vôbec nespoznávala a uhryzol ma do pier.

Roztrhol mi košeľu; pričom som sa stále bránila a kričala po ňom, nakoniec si začal dávať dole nohavice.

Od zúfalstva som začala plakať a prosiť ho.

"Prosím Jack prestaň, prosím." Na nič nereagoval.

Chytil ma za vlasy a prudko otočil a zarazil o skalu, zakričala som a z oči mi neprestávali tiecť slzy.

Už bol takmer vo mne, keď tu zrazu ho niekto zo mňa strhol.

Cez uslzené oči a hlasitý vzlikot som zbadala Dylana spolu s Beatrix.

Beatrix zápasila s Jackom na zemi a Dylan bežal smerom ku mne.

KONIEC 17. ČASTI!