Zobúdzam sa na zemi. Nachádzam sa na neznámom území, ktoré na mňa prvým dojmom pôsobí ako les. Vtedy som ešte nevedela ako veľmi sa mýlim, a aké záhady toto územie skrýva. S odhodlaním som sa vydala hľadať cestu domov.
#5.......20.5.2018
__________...
Ráno som sa zobudila v hojdacej sieti, to znamená že Dylan si nenechal povedať.
Vedľa mňa bolo len prázdne miesto, zaujímalo by ma či spal pri mne, alebo nie, ale takéto hlúposti sa ho pýtať nebudem. V chatke totiž nebol.
Zobudila som sa a vyšla som z chatky. Tam to už sršalo životom. Každý tam pracoval.
Okolo mňa prešli s rukami plných dreva dvojičky James a Josh a zdvorilo sa mi pozdravili.
"Dobré ráno." A pokračovali ďalej.
Kdesi som zahliadla aj Dylana, rozprával sa s Henrym, s tunajšou Alfou.
"Oooo, dobré ráno." Prišiel ku mne vodca, hneď ako si ma všimol.
"Dobré ráno." Opätovala som mu pozdrav.
"Ako sa ti u nás páči? Vyspala si sa?" Pýtal sa ma s úsmevom na tvári, čakala som že mi hneď pridelí prácu ako Tyler, no zatiaľ sa tak nestalo.
"Máte to tu krásne, noc bola príjemná." Priznala som.
"Inak, ja som Henry." Podal mi ruku.
"Carole, teší ma." Potriasli sme si rukami a predstavili sa.
"Tak teda maj sa pekne." Pozdravil mi a vydal sa na odchod.
"Počkajte, a čo mám za prácu?" Zakričala som za ním.
Otočil sa a zasmial sa.
"Ty? Ty máš prácu spoznať náš svet spolu s Dylanom, a čo najviac si tu oddýchnuť. Prajem pekný zbytok dňa." Zaželal mi a odišiel.
Dylan len pokrútil ironicky hlavou a zasmial sa.
"Tak čo chceš vedieť dnes? Aby som vedel, čo si mám so sebou zobrať."
"Chcela by som vedieť na koľko častí sa to tu delí." Vysvetlila som mu to.
Dylan mi prikázal tu počkať a zbehol si po veci.
Vydali sme sa na menšiu túru. Zaviedol ma na čosi vyšší kopec a ja som už pri konci nevládala s dychom, tak ma trochu poťahal za ruku.
Zadýchane som si ľahla do trávy a Dylan sa len smial.
"Práve sa nachádzame ešte na našom území. No za tebou začína už Nepreskúmané územie." Ukázal rukou za mňa.
Otočila som sa a zbadala som ho, bol to úplne hustý les, musela tam byť obrovská tma, toto územie muselo byť obrovské.
"Počkaj, ukážem ti mapu, aby si sa v tom orientovala lepšie." Povedal a predo mňa položil jednoduchú mapu.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Čím tmavšou farbou je územie vyznačené, tým je nebezpečnejšie." Vysvetlil mi, a vychutnával si výhľad.
"Prečo je vlastne nepreskúmané územie? Včera si mi predsa vravel že sám máš 175 rokov, a že pred tebou bolo ešte veľa generácii, žijete tu milióny rokov, a nepreskúmali ste to celé?" Začudovane som hľadela na tú obrovskú škvrnu s nápisom Nepreskúmané územie.
"Vieš, sú tam jedovaté rastliny ktorým podľahli." Neprestával tam hľadieť.
"Prečo nezisťovali, či sú rastliny jedlé, ako obyčajne pozorovaním zvierat?"
"Zvieratá na tomto území sú mäsožravé, nepoznáme ich. Videl som len jedno, a viem že by som proti nemu nemal šancu. Preto je označené najtmavšie."
Viac som o tomto vedieť nepotrebovala, len ma začali prepadať obavy, pretože s tým územím máme spoločnú hranicu.
Zadívala som sa na Háj, ktorý mal zasa hranicu so Základňou Akdifash.
"Načo sa tak dívaš?" Všimol si môj uprený pohľad.
"Na Háj, bola som tam s Edwardom a Jackom zbierať liečivé byliny." Pousmiala som sa pri tej spomienke.
"K tomu aj slúži, je to územie kde sa nachádza najviac jedlých a liečivých bylín, je tam zakázané loviť zver, a taktiež aj riešiť spory, ale sem tam sa to poruší."
Prišlo mi to nespravodlivé, že Akdifashovi majú pri sebe háj, a Wargulfový zasa nepreskúmané územie.
Zvyšok dňa my vysvetlil jednotlivé časti postupne.
V Útočnej zóne sa zháňa potrava pre vlka, taktiež sa tam riešia spory medzi svorkami.
V Údolí mieru je prísne zakázané loviť zvieratá, a riešiť spory medzi sebou. Je to posvätné miesto pre vlkov.
Až prišlo na ten malý fľak na mape- Cesta hore.
"Nieje vyznačená veľmi tmavo, myslím že to zvládnem." Predniesla som jemne s neistotou.
"Ver mi, nieje to tak ľahké pre človeka. Chodievame hore vo vlčej podobe, až na rozhraní s vaším svetom sa premeníme."
Dívali sme sa obaja na ten nádherný západ slnka.
"Bol si niekedy hore?" Opýtala som sa ho.
"Nebol, som najmladší z našej svorky. Omega túto úlohu nemá."
Na chvíľu sme stíchli, a bez slov sme si užívali západ slnka.
Nakoniec sme sa vybrali späť na Základňu. Včerajšok sa zopakoval, lenže tentokrát som si ľahla do siete dobrovoľne, bolo mi tam pohodlne, Dylan spal na zemi.
"Dylan?" Otočila som sa smerom k nemu.
"Áno Carole?" Otvoril oči, a díval sa na mňa.
"Ak teda Omega nechodí hore, tak kto?"
"Je to rôzne, u nás chodievajú hore zástupcovia Alfy, James a Josh, vo svorke Akdifash to je zasa Delta, Jack. Prečo sa pýtaš?"
"Vieš, stále chcem ísť hore." Otočila som sa znova chrbtom a zatvorila oči.
"Popremýšľaj o tom, prosím, naozaj."
...
"Dobre ráno Carole." Prišla ma zobudiť Beatrix.
"Dobre ráno." Pozdravila som.
"Dnes ťa čaká špeciálny deň, nás všetkých, lenže pre teba bude ten najšpeciálnejší." Usmiala sa.
"Potrebujem od teba, aby šla spolu s Dylanom do Hája nazbierať kopu bylín, čaká ťa pred skladom." Oznámila mi a odišla z mojej chatky.
Rozospatá som vstala z hojdacej siete a prezliekla sa do nových vecí.
Pred skladom ako spomínala Beatrix ma už čakal Dylan.
"Poď, dnes toho musíme stihnúť veľa." Potiahol ma za ruku, a rútili sme sa cez Údolie mieru k útočnej zóne.
Cesta prebehla hladko, cez Údolie mieru, aj cez útočnú zónu.
V Háji mi Dylan podal knihu a označil mi strany na ktorých boli rastliny, ktoré som mala zbierať, ani jedna sa nepodobala na nejakú jedovatú. Všetky boli jedlé, ale ani jedna liečivá, prišlo mi to akoby sa chystala nejaká vegetariánska hostina alebo čo. Lenže všetky tieto rastliny, mali rôzne veľké, a pestrofarebné kvety. Boli nádherné.
Odrezávala som im kvety s malým vreckovým nožíkom. Práve som odrezávala veľký fialový kalich, Dylan bol odo mňa trochu viac ďalej, nevidela som ho. Všetky kvety som si skladala do veľkého koša ktorý som mala na ramenách.
"Carole?" Ozvalo sa, a mňa až myklo. Tento hlas nepatril Dylanovi.
