N aivný
A rogantný
M ilovaný
J emný
I ntenzívny
N ežný
Život je len jeden. Treba si ho poriadne užiť, ale nie každý človek dostal tú možnosť.
Volám sa Kim Namjoon, mám 26 rokov a trpím jednou nevyliečiteľnou chorobou-rakovonou. Myslel som si že mám...
Namjoon bol v operačnej sále ešte niekoľko hodín, neskôr ho odviezli do jeho nemocničnej izby. Chcel som ísť za ním ale odstavila si ma dáka doktorka.
„Vy ste pán Kim Seok-Jin?” Opýtala sa ma a ja som prikývol. „Posaďte sa prosím musím vám niečo povedať.” Dodala a ja som si aj s ňou sadol na stoličky hneď vedla nás.
„Čo sa deje?” Opýtal som sa a ona hneď na to spustila.
„Pán Kim Namjoon váš priateľ, on nemá len rakovinu pľúc, má aj problém s cievami, upchávajú sa mu čo sa už zistilo dávnejšie ale tento raz je to oveľa závažnejšie a tá rakovina mu v tom vôbec nepomáha. Obávame sa toho že vymenenie pľúc to len tak nenapraví a jeho stav sa cíce zlepší ale tie civy v tom hrajú veľkú roľu. Bude mať problémi, neustále odpadávanie, neskôr problémi zo srdcom a iné ťažké závady. Takže je to problém, aj keď chcem vás iba varovať aj operácia je veľmi namáhaví krok. Nemusia to všetci prežiť. To je všetko čo som vám chcela zdeliť. Prajem vám veľa šťastia.” Dopovedala mi tú hroznú novinu a odišla.
Ťažko som strebával to čo mi práve povedala. Prečo je to tak komplikované? Cítil som ako mi stiekla jedna nezbedná slza po líci.
„Jin. Namjoon sa prebral, chce ťa vidieť.” Oznámil mi Hobi, ktorý sa z ničoho nič predomnou ziavil a ja som sa okamžite rozbehol za mojim nešťastným Jooniem.
Vošiel som do jeho izby a okamžite ho začal objímať a bozkávať po celej tvári.
Namjoon pov.
Prebral som sa a vedla seba zbadal Hobiho ktorý sedel vedla mojej posteli a chytal sa za hlavu.
„Kde je Jin? Čo sa somou deje?” Začal som sa znova vypytovať, lebo minule som sa ku odpovediam nedostal.
„Namjoon.” Okamžite zareagoval ale jeho chvíľkoví úsmev hneď opadol. „Prečo si znova začal fajčiť? Aký dvôvod si ku tomu mal? Veď si si tak skvelo viedol, teraz kvôli tvojej hlúposti takto trpíš.” Povedal sklamane a mne začali tiecť slzy.
„Ja viem, som hlupák. Nie, som idiot. Znova som do toho spadol iba kvôli tak stupidnej udalosti. Je mi zo seba zle. Ale Hobi povedz mi, čo mi prestne je? Chcem vedieť pravdu.”
„Dobre teda, neviem ako by som ti to mal milo povedať ale toto asi milo nejde. Maš rakovinu pľúc a ak zajtra ráno nedostaneš nové tak budeš veľmi ťažko žiť, možno ani neprežiješ. A aby nebolo málo tak sa ti upchávajú cievy čo už vieš ale teraz je to ešte horšie a žiť s tým sa naozaj nedá.” Dopovedal a z mojich pár sĺz sa stalo niekoľko. Ale nezačal som plakať z toho že mám rakovinu za ktorú si môžem sám ale z toho aký som debil a ďalej som fajčil aj napriek Hobiho upozorneniam. Plakal som z toho že tu možno nechám Jina samého ale ak náhodou prežijem tak mu budem len zťažovať život. Ale aj tak ho chcem vidieť.
„Mohol by si prosím zavolať Jina? Potrebujem sa s ním porozprávať.” Poprosil som Hobiho o laskavosť a on mi vyhovel.
Za ani nie minútu mi vtrhol Jinie do izby a začal ma objímať a bozkávať po tvári. Po chvíli sa odomňa oddialil a lahol si hneď vedla mňa. Úplne si ma ku sebe pritúli, cítim sa ako keby tu bol Jin ten dominantný ale to nech rýchlo vypustí z tej jeho nádhernej hlávky.
„Jinie, už viem čo mi je. Všetko mi to povedal Hobi.” Pokúsil som sa o hrejiví úsmev ktorý mi vôbec nevišiel.
„Takže už to vieš. Je mi to strašne ľúto Joonie. J-Ja chcem pre teba niečo urobiť. Musím. Ale teraz už to, nechajme tak, zajtra ťa čaká operácia a dnes si mal naozaj namáhaví deň skoro taký ako ja. Pospi si, ja tu budem s tebou.” Prehovoril Jinie a zakryl sa perinou. Ja som mu dal pusu na čelo a spolu sme spokojne zaspávali.
Jin pov.
Ráno som sa zobudil na halsy oznamujúce aby som vstal. Otvoril som oči a poobzeral sa kto ma budí. Bol to Hobi a veda neho stálo pár doktorov.
„Už je čas?” Spýtal som sa zo strachom v hlase a všetci doktory vrátane Hobiho prikývli na súhlas.
Pomaly som zišiel z postele a pobozkal Namjoona na pery čím som ho nechtiac zobudil.
„Hmmm, čo sa deje?” Povedal ešte rozospato. A začal silno kašlať. Keď sa pozrel na ruku tak som sa zhrozil a nebol som jediný. Na ruke mal krv.
„Jin.” Oslovil ma Hobi. Rukavice a aj "zásteru" mal úplne od krvy.
„H-Hobi? Je v poriadku? Zvládol to?” „Prečo nič nehovoríš? Hoseok! Prečo nič nehovoríš?!” Začal som silno plakať. Pochopil som to. Nezvládol to. On-on....
„Musím ísť za ním.” Chcel som ísť do operačnej sáli ale Hobi ma strhol za ruku.
„To nesmieš. Budeš ho vidieť už len na pohrebe.” Ani tie Hobiho oči nezostali suché.
„N-Nie. To nie je pravda.” Zhrútil som sa. Spadol som na kolená a môj pláč sa ešte zhoršil. Nedokázal som to v sebe spracovať.
Hobi si klakol ku mne a začal ma objímať. On plakal tiež. Ale nie tak ako ja...
