Ｓｅｒｅｎｄｉｐｉｔｙ／Ｋ.Ｎ

5

Predstava, že by na mňa niekto prehovoril mi neprišla ani trochu príjemná. Pochodovala som tam a sem na chodbe pred toaletami. Nervózne som vyhliadala po Bambamovi.
Prišlo mi, že je tak už 10 minút, no v realite to mohlo byť tak 30 sekúnd. Môj vyšokovaný mozog si teraz realitu dosť skresľoval.

A aj keď je hodina, stále môže ísť okolo nejaký učiteľ a keďže ma nepozná tak sa môže zastaviť a osloviť ma. A čo ak by nevedel po anglicky a BamBam stále nikde??
Zastavila som sa radšej a snažila sa čakať v pokoji. I keď to nebol taký pokoj, aký by mal, ale hlavne, že som sa nehýbala. Bola som v pozore. Stála som ako vojak vedľa chalanských záchodov, pozerajúc sa na dvere. Vyzerala som skôr ako jeho osobná ochranka, alebo ako vyhadzovač v klube.

V momente ako vyšiel s ním myklo. Dal si ruku na srdce a predklonil sa. Druhou rukou sa zapieral o stenu. Začal zhlboka dýchať.
"Strašne si ma vystrašila"

"Vystrašila?" Prekvapene som sa na neho pozrela.

"Stojíš tu ticho ako duch, tak sa nečuduj. Nabudúce vydávaj aspoň nejaký zvuk nech to nie je pre mňa také prekvapenie"

"Čo si mám pískať?"

"Chcel som navrhnúť napríklad hmmkanie, ale kľudne si aj pískaj" zasmial sa
"... tak poďme teda"
Vybrali sme sa pomalým krokom ku triede. Obaja sme sa snažili s tým druhým viac zblížiť. Nadhadzovali sme rôzne témy aby sme zistili niečo o tom druhom. Záľuby, hudba, rodina, kamaráti. Zistila som, že má rád podobné veci, ako ja. Vedela som, že z nás dvoch budú kamaráti.

Bola s ním až taká sranda, že som si ani nevšimla, že už sme sa dostali ku našej triede. Zastavili sme pred ňou. Ticho som si prezrela drevené dvere s menším okienkom nad ktorým bol názov našej triedy.
Ako sme tam tak stáli nazrela som cez to okienko do triedy. Keď som zbadala tých ľudí, tak som od strachu takmer skolabovala. Bola som bledá ako stena a bolo mi zle. BamBam sa na mňa zhrozene pozrel.

"Si v poriadku?" spýtal sa.

"Áno, len mám stres, že sa ma niečo spýtajú a-a..." povedala som s roztraseným hlasom.

"Preto som tu" usmial sa. Chytil ma za obe ramená a pozrel sa mi do očí.
"Keď toto zvládneš, tak ťa pozývam na bulgogi . Platí?"

Zapozerala som sa na neho.
Usmiala som sa.
"Vôbec netuším čo to bulgogi je, ale platí"

"Tak poďme na to" povedal a otvoril drevené dvere. Obaja sme vkročili do triedy. Všimla som si, ako sa poklonil a tak som to po ňom zopakovala. Všetci sa na nás pozerali. Zrazu BamBam začal niečo hovoriť po kórejsky. Pozrela som sa na neho. Nerozumela som ani jednému slovu. Cítila som sa strašne trápne. Keď som počula, moje meno tak som spozornela. No bolo mi to prd platné. Hneď na to začal rozprávať pán učiteľ.

BamBam sa vzápätí na mňa otočil.
"Pán učiteľ by ťa tu chcel srdečne privítať medzi nami. Dúfa, že sa tu budeš mať dobre a onedlho budeš môcť komunikovať aj sama. A že je BamBam, čiže ja, super..." 

"Si si istý že povedal aj tú poslednú vetu?" spýtala som sa ho. Zrazu za zopár ľudí zasmialo.

"Som si istý" povedal snažiac sa ma presvedčiť o tom že je to pravda.

"Neklam to dievča už takto zo začiatku!"

"Poprosím ťa, aby si bol ticho Yugyeom" Povedal Bam pozerajúc na neho s falošným úsmevom.

"Poďakuj sa za mňa prosím ťa" povedala som mu. Pozrel sa na učiteľa, ktorý mu hneď na to aj odpovedal. Otočil sa zase na mňa.

"Hovorí, že si milá, a že si máš sadnúť ku mne. Takže ma nasleduj" povedal a chytil ma za ruku. Prišiel so mnou k jeho lavici, ktorá sa bola tretia v strednom rade. Obaja sme sa posadili. Učiteľ pokračoval hodinu. Keďže som nemala na výber, tak som ho počúvala. Hodina mi prišla ako nekonečná. Ešte aj keď som absolútne nevedela o čom je reč. No podľa mien ktoré som zachytila, to bol dejepis. Škoda že mu nerozumiem, pretože dejepis je jeden z mojich obľúbených predmetov. Mohla som si iba domyslieť, podla obrázkov v učebnici.