Ｓｅｒｅｎｄｉｐｉｔｙ／Ｋ.Ｎ

9

Viezli sme sa po nočnom Soule. Bolo to ešte krajšie než cez deň. Všade svietili svetlá. Či to boli lampy, výzdoba alebo bilbordy na budovách. Bolo to čarovné.

Očarená tou krásou som dokonca zabudla aj fotiť. Keď tak nad tým ale premýšľam je to dobre, pretože na fotke by to aj tak nevyzeralo tak ako to je v realite a stratilo by to to kúzlo.

"Tak čo deti? Páči sa vám tu?" Spýtala sa mama s radosťou v hlase

"Je to nádherné" povedal Jinyoung

"Milujem to tu" doplnila som ho neprestajne pozerajúc z okna

"A toľko problémov s tým bolo..." zasmial sa otec

Nič som mu na to nedokázala povedať.
Čiastočne mal aj pravdu ,ale aj tak nič sa nemení na tom že v Amerike sme doma a vrátila by som sa tam pri pravej možnosti.

Onedlho sme zaparkovali na verejnom parkovisku. Vystúpili sme si ,zamkli auto a vybrali sa na špacírku.

Prechádzali sme cez ulicu na ktorej bola tržnica. Dalo sa tu kúpiť sňáď všetko. Od zeleniny a ovocia, cez ryby až dokonca k obchodom s úplne zbytočnými vecami , ktorých pri sebe bolo miliarda.

Fascinovalo ma to. Ak by som sa veľmi snažila určite nie by som narazila aj na niekoho kto predáva orgány. Áno až tak moc tu toho bolo.

S bratom sme zašli do jedného s tých obchodov so somarinami. On sa zastavil pri  nožíkoch a ja zase pri dekoráciach. Prezerala som si niečo ,čo by sa mi hodilo do izby. Síce som tam nič také nenašla. Ale zbadala som vec ktorú som proste musela mať. Zlatú čínsku mačku s pohybujúcou labkou.

Postavila som sa na špičky aby som na ňu dočiahla. Chytila som ju do oboch rúk, aby mi náhodou nespadla na hlavu. Začala som si ju prezerať. Vytvorila mi ešte väčší úsmev na tvári. Bola to fakt blbovina a ako dekoráciu do izby by som si ju absolútne nedala, ale musela som ju mať. Už len tak z recesie.

"Jinyoung pozri" povedala som s nadšením a dala si ju pred seba,aby si ju mohol dôkladne prezrieť. On sa na mňa otočil. Keď ju zbadal , ihneď prekvapene zdvihol obočie.

"To myslíš vážne?"

"Smrteľne" povedala som s úsmevom

"Fuj to je strašný gýč" povedal znechutene. Vtedy mi padol úsmev. Zamračila som sa na neho.

"Neurážaj Alfonza" povedala som nahnevane

"Ty si tu mačku pomenovala Alfonz?" Začudoval sa ešte viac

"Presnejšie Sir Alfonz Gajdoš Martin Chovan..."

"Ako ťa vymažem z našej rodiny?"

"Nijako mňa sa nezbavíš a Alfonza tiež nie. Od teraz je súčasťou rodiny" usmiala som sa

Naklonila som sa k uchu tej mačky.
"Neboj sa , nebude ťa urážať.. ak hej tak ho nakopem do prdele" povedala som pošepky. Spoza môjho chrbta bol počuť zúfalý bratov povzdych. Musela som sa nad tým iba usmiať.

Keď si už vybrali aj Jinyoung , skočili sme to zaplatiť. Následne na to sme sa vrátili za rodičmi ktorý stáli pri stánkoch s jedlom a vyberali tam nejakú zeleninu.

"Načo si si vôbec zobral nôž? Však ich máš dosť" Pýtala som sa Jinyounga objímajuc Alfonza ,ako keby to bolo plyšový medvedík.

"Tie sú zberateľské. Tohoto mi nebude až tak ľúto keď ťa s ním podrežem" povedal a usmial sa. Ja som na neho vyvalila oči. Spomalila som ,aby som bola za ním a on na mňa nedočiahol. Budem sa od neho radšej držať ďalej.