Ďalšia Kapitola

Kapitola I.

,,Vstávaj! Zmeškáš autobus na ten tvoj slávny pohovor!'' kričí Ann z kuchyne. Pomaly otvorím oči, natiahnem sa, vezmem do ruky mobil, a čo to nevidím! 8:23! Mám 7 minút na prípravu na pracovný pohovor ktorý mi môže zmeniť život od základov. ,,No čo, už si vstal?'' opäť kričí Ann z kuchyne, ,,Áno, už som prebudený a aj som dokonca aj vstal. Nový rekord!'' oznamujem Ann z obývačky a pomaly sa presúvam do kuchyne. ,,Ty si piekla celú noc?!'' zakričal som na Ann. ,,Jop! A všetko som aj stihla, čiže ha! 400 eúr je mojich!'' povedala Ann. ,,Nemôžeš byť normálna. Choď si pospať, ja sa idem pripraviť.'' povedal som. Vošiel som do vlastnej izby, otvoril šatník a vybral najbližšie rifle, košeľu a bundu. Rifle boli tmavo zelené, košeľa biela a bunda čierna. ,,Do frasa! Prečo práve dnes? A ešte na mojej obľúbenej bunde!'' povedal som, keď som našiel akúsi červenú škvrnu na zadnej strane bundy.
Už je 8:26, musím si pohnúť. Rýchlo vyberiem ďalšiu bundu, tentoraz tmavozelenú s nakresleným malým drakom na ramene. ,,Táto môže byť,'' poviem si. Všetko na seba rýchlo oblečiem, schmatnem hodinky, kufrík, obujem sa a utekám k dverám. ,,Čau, Ann, už idem!'' zakričím, no nepočujem žiadnu odozvu. Rýchlo nazriem do obývačky, a tam vidím Ann spať. ,,Niekedy ma udivuješ, Ann,'' poviem si ticho a utekám von. Bežím na utekajúci mi autobus na autobusovej zastávke. Rýchlo nastúpim a sadnem si na najbližšie voľné sedadlo. Zdvihnem kufrík, dám si ho na kolená a otvorím ho. Chcem si vybrať svoj životopis a znovu si prečítať či tam je všetko správne. ,,Meno, máme, bydlisko taktiež, ...'' hovorím si popod nos jednotlivé odseky a kontrolujem gramatiku. ,Následujúca zastávka: Trhy'. Tak a tu vystupujem. Už mám iba jednu minútu na zopakovanie hlášok ktoré plánujem použiť, takže si ich opakujem. *PÍP* Tak. Vystupujem. Môj život sa čoskoro zmení buď k lepšiemu alebo horšiemu. Pomaly vchádzam do veľkej, kamennej budovy. Idem po točítých schodoch pokryté červeným kobercom. Steny sú vo výbornom stave, vidno, že sa majiteľ dobre stará o túto budovu.
Predo mnou sa objaví stredne dlhá chodba. Na pravom boku okná, na podlahe vždy rovnaký koberec, steny stále rovnaké.
Na konci chodby sú veľké tmavé dvere. Zaklopem a otvorím. Za stolom predo mnou sedí malý chlapík s vyholenou hlavou a tmavo modrým sakom na sebe. ,,Dobrý deň,'' povie, ,,sadnite si.''. Má celkom vtipný hlas, no zároveň chrapľavý. Na stole má tabuľku s vlastným menom. 'John Christian'.

Len nech sa tento pohovor už skončí...

(Časť s láskou je na ceste!)