Tajomstvo Čierneho lesa

1. Kapitola - Beatrix Barxová

"Nechápem, kto toto môže čítať!"

Povedala som si čisto sama pre seba a hodila som zväzok dnešných, celkom známych novín do krbu.

Sledovala som ako jeho slová olizuje oheň a ako sa v ňom pomaličky strácajú, až kým sa nezmenili na menšiu dopu popola a dymu, ktorý sa miesto komína valil ku mne do obývačky.

"Budem to už konečne musieť nechať opraviť." Pomyslela som si v duchu.

Stúpla som si k oknu aby som do seba dostala aspoň trochu kyslíka.

Svoju pozornosť som však rýchlo začala venovať tmavej ulici, po ktorej sa prechádzal nejaký mladý pár. Držali sa za ruky, rozprávali sa a spoločne sa smiali. Jednoducho ďalší s tých nechutne šťastných párov, ktoré ste mohli vidieť všade okolo seba.

Bolo to... Bolelo ma to.

Pripomenulo mi to Samuela. Môjho manžela. Častokrát sa zastihnem pri tom ako na neho myslím. Na jeho ruky ako ma jemne hladia po tvári. Na jeho mäkké a poddajné pery. Na jeho úsmev... Je to už rok.

Už rok sa ho medzinárodná polícia pokúša nájsť po tom čo sa vybral do Eastwoodu. Pamätám si ako som mu hovorila, že je to až príliš nebezpečné a nech si radšej vyberie niečo miestne. Vždy bol taký, keď si niečo zmyslel nedokázal s ním pohnúť vôbec nikto.

Dnes bol posledný večer, ktorý som trávila doma. Prišlo mi to trochu ľúto, bývala som tu totiž až príliš dlho a viazalo ma priveľa spomienok.
Odišla som od okna a ešte raz si skontrolovala batožinu, chcela som si byť úplne istá že som si nič nezabudla a na ceste budem mať všetko čo potrebujem.

Letenku, ktorú som si objednala asi mesiac dolredu, som položila bezpečne na kufor a sadla som si na posteľ. Sklonila som hlavu a zadívala som sa na moje papuče, ktoré som ako inak dostala od neho v naše prvé Vianoce. Ten vzor sa mi absolútne nepáčil, lebo nedával žiadny zmysel a dokonca mi boli aj veľké. Dofrasa ďalšia sentimentálna spomenka. Neustále ma to k nemu ťahalo, všetko okolo seba mi ho pripomínalo. Nedokázala som len tak jednoducho zabudnúť. Milovala som ho. Preto som sa aj rozhodla tak ako som sa rozhodla. Moje pocity boli voči nemu až príliš silné...

Však...

Čo ak ho nenájdem ?

Čo ak bude mŕtvy ?

Čo ak umriem aj ja ?

Čo ak...? Nie... Nemôžem na to myslieť. Také niečo nepripadá do úvahy. Proste tam prídem, nájdem ho a privediem ho konečne domov tam kde patrí!