Tajomstvo Čierneho lesa

2. Kapitola - Pán Macík

Ráno mi ako inak nezvonil budík, čo spôsobilo menší ranný zhon. Nestihla som si umyť zuby a ani sa naraňajkovať. Bola som celá šťastná že taxikár, ktorý ma čakal pred bytom neodišiel a počkal ma tam. Neviem čo by som inak robila.
Na letisko som dobehla na poslednú chvíľu. Kufor som pri behu skoro stratila a moja letenka ktorú som držala v zubách, bola celá požužlaná. Všimla som si ten nevraživí pohľad tety keď som jej ju podávala a vstupovala do lietadla.

Pekne upravená hnedovlasá hosteska ma hneď pri vchode usadila na moje miesto v druhej triede. Keď už som konečne sedela zhlboka som vydýchla a v duchu som sa pochválila ako som to všetko pekne stihla. Usmiala som sa, oprela som si hlavu a zapla si pás.

"Prinesiem vám niečo?"

Opýtala sa ma hnedovláska.

"Kávu so štipkou škorice, veľa mlieka a cukru."

"Takže latté?"

"Vlastne áno"

Odpovedala som trošku zahambene.

Z kabelky som si vybrala svoju cestovnú mapu a osobitnú mapu Eastwoodu. Musím uznať že sa zháňala dosť ťažko a vysolila som za ňu nemalé peniaze. Avšak boli na nej zaznačené skoro všetky potrebné miesta a niekoľko turitických chodíkov týkajúcich sa lesa. Aj keď, nepredpokladám že sa ich môj manžel držal.

Celkový háčik bol však v tom, že som neletela priamo ale musela som prestupovať vo Forku. Nejaké mesto poblíž, ničím slávne. Pár obchodou s oblečeným a krčiem, ale za to veľké letisko. Väčšinou slúžilo na prestupovanie do menších oblastí.

Vo Forku som mala zajednaného sprievodcu, ktorý by sa mal počas cesty ku mne pripojiť. Teda aspoň v to dúfam. Našla som ho totiž na podozrivej stránke, ktorá bola v nejakom divnom jazyku (našťastie mi ju však ujo Google preložil). Bola to ale jediná agentúra, ktorá ponúkala sprievodcu do tohto kraja. Keď som pokúšala nájsť čokoľvek iné,poslali ma rýchlim krkokom do zadku s tým, že nemajú žiadny záujem sa akokoľvek spájať s touto destináciou a že im to je veľmi ľúto. Už vtedy mi došlo, že to nebude až tak úplne v poriadku...

"Vaša káva"

Oslovila ma hosteska a podala mi do rúk kávu. Opatrne som si ju k sebe vzala, moje šmantavé ruky však urobili svoje. Ani sama úprimne netuším ako sa mi ju podarilo prevrátiť na môjho spolusediaceho, ktorého som si do tejto chvíle vôbec nevšimla. Nadskočil a vystrel sa ako palica. Rukami tlačil do operadiel a na tvári sa mu javil jasný úškrn bolesti, ktorý sa snažil schovať pod zaťaté zuby.  Nemo som sa na neho pozerala a až po malej chvíli, keď sa hosteska rozbehla po servítky, som sa prebrala a začala som mu mokré nohavice utierať mojimi mapami.

"Je mi to hrozne ľúto, vážne som to nemala v pláne."

Hovorilo zo mňa svedomie zatiaľ čo som mala hlavu naklonenú nad jeho rozkrokom a kvalitne som mu ho utierala.

"Myslím si že by si mala utierať rýchlejšie"

Ozvala sa od niekoho štipľavá poznámka a následovala kvalitná chvíľka smiechu. Až v tom momente som si uvedomila ako hlúpo to v skutočnosti vyzerá a ako sa na mňa spolusediaci pán úzkostlivo pozerá.

Nahrnula som si svoje už teraz nepoužiteľné mapy k sebe do lona a tvárila som sa že tam nie som. Odjakživa som bola ťarbavá.

"To je v poriadku, verím vám. Určite ste si nemohla naplánovať to že vylejete neznámemu chlapovi kávu rovno do rozkroku."

Pohodovo sa usmial. Vážne som bola šťastná, že to zobral takýmto spôsobom.

"Volám sa Dan Bear... Kam cestujete?"

Prerušil ticho zatial čo sa snažil odstrániť posledné zvyšky kávy zo svojich podľa všetkého drahých nohavíc.

"Som Beatrix... Idem do Eastwoodu"

"Takže Čierny les"

Dopovedal a zasmial sa. Bralo som to ako výhodnú možnosť zistiť viac o lesoch. Rozhodla som sa to okamžite využiť.

"Poznáte to tam?"

Zasmial sa a pohľadom zablúdil niekde za mňa.

"No buď je to až veľká náhoda, alebo máte až priveľké šťastie Bea. Eastwood je mojim domovom a žijem tam už od narodenia."

Pozastavila som sa nad jeho odpoveďou. Je to až príliš veľká náhoda na to aby to bola skutočnosť.

"Takže my dvaja si už tykáme?"

Ruky som si prekrýžila na prsiach a dominantne sa na neho pozrela. Nechcela som dať najavo moje obavy.

"Myslím, že áno. Vzhľadom na to, že sama cestujete do krajiny ktorú vôbec nepoznáte a znovu podotýkam máte v pláne SAMA navštíviť Čierny les čo sa v našej dedine považuje za samovraždu. Takže si myslím že nejaký ten priateľ a zároveň domáci sprievodca sa vám zíde."

Mykol plecami... Mal podľa všetkého pravdu, ale neustále ma zožierali pochybnosti. Bolo na ňom niečo čo mi nesedelo a stále mi to mátalo hlavou. Vo svojom vnútri som vedela že nemôžem nikomu veriť.

"Na tom sa zhodneme"

Usmiala som sa a natiahla ruky za hlavu aby som aspoň trochu uvolnila stuhnuté svely v mojom chrbte.

Potrebovala som bližšie zistiť čo skrýva a toto bola jediná možnosť.

Potriasol mi s rukou a nasadil si sluchadlá.

Na čo som sa to ja len dala?!