Naučiť sa žiť || VMIN

4. Chýbal si mi

Mobil vo vrecku mi stále vibroval, nenápadne som ho vytiahol, keď som kráčal za nimi dvoma a prečítal si správy, ktoré mi Namjoon posiela.

SweetyX: Som v Daegu

TaeBae: Nemyslíš vážne..

SweetyX: Priletel som na týždeň, si doma?

TaeBae: Nie, som von s Hoseokom, no môžem odísť

SweetyX: Za polhodinu?

TaeBae: To je akurát

SweetyX: Čakám ťa v T Class

Viac som vedieť nepotreboval. Keď tu ešte býval, v tej kaviarni sme boli nasáčkovaný každý jeden deň po škole. Stále. Od vtedy som tam ani raz nebol. Hobi tú kaviareň nemal rád. Pracoval tam veľmi zvláštny chlapík, s ktorým sa on nevedel vystáť.

„Tae?" Vyročil ma hlas Hobiho, keď sa na mňa otočil, pretože som kráčal veľmi pozadu za nimi dvoma. Rýchlo som vrazil mobil do vrecka nohavíc školskej uniformy a zrýchlil svoj krok, aby som ich dobehol a nezaostával tak za nimi.

„No?" Rýchlo som po ňom húkol keď som kráčal po jeho ľavej strane, takže bol v strede našej trojice.

„Deje sa niečo?" Opýtal sa ma trochu utrápene, pretože bol pravdepodobne vyvedený z miery, že som tak ticho a nedávam mu stále nejaké dissy a podobné veci.

„Nie, vôbec nie, len mi písal kamarát." Uistil som ho, nech sa nebojí, pretože nechcem aby sa trápil, keď má rande. „Takže teda prvé rande dopadlo celkom úspešne." Skonštatoval som rýchlo, aby som zmenil tému a ďalej sme sa nemuseli baviť o Namjoonovi, pretože neviem ako by reagoval.

Hobi je žiarlivý, myslím že všeobecne. Nemá rád, keď na neho akýmsi spôsobom zabúdam, keď nebodaj na obede sedí s nami aj niekto iný, takže som nechcem zbytočne vyťahovať, že idem von s najlepším kamarátom. Aj tak po mne zazrel, no rýchlo sa znova usmial a stisol ruku Jimina.

„Myslím že áno." Usmial sa na neho a pritisol sa k nemu o čosi bližšie.

Jiminova výška bola pre mňa vtipná, pozeral som sa na neho pomerne z hora, jeho rúžové vlasy a plné líca mu dodávali ešte viac na vzhľade plyšovej hračky.

„Takže ste oficiálne spolu?" Opýtal som sa ich s úsmevom a Jimin a pozrel na mňa znova s jeho širokým úsmevom.

„Áno, už áno. Je to oficiálne." Zaklipkal očami a ja som sa trochu zasmial. Tak to teda bolo rýchle.

***

Sedeli sme v parku na jednej z lavičiek, úprimne mierne som sa cítil ako také piate koleso na voze, ale však neriešim, dejú sa aj horšie veci v živote. Takže som sa nad tým nejak nepohoršoval. Zvesil som pohľad na svoje hodinky a uvedomil si, že som už mal byť na ceste pretože T Class je pomerne ďaleko odtiaľto.

„Budem musieť ísť, musím sa ísť ešte učiť." Rýchlo som vyskočil na nohy, keď som si nbol istý tým, ako inak sa vyvliecť z tohto tu.

„Tae, ty sa ale neučíš..." Frkol možno až trochu urazene Hobi a aj Jimin bol pomerne prekvapený z mojho náhleho životného rozhodnutia.

„Majte sa!" Mával som ich už na nich a tváril sa ako keby som ani nepočul jeho poznámku a rýchlo som kráčal na zastávku mhdčky.

***

Vystúpil som z električky, ktorej zastávka bola už len kúsok od kaviarne a s rukami vo vreckách som kráčal po chodníku. Rýchle kroky sa blížili za mnou až nakoniec na mňa niekto s hukotom skočil a zavesil sa mi na krk až ma takmer stiahol na zem.

„Kto príde posledný, platí!" Vyhúkol na mňa Namjoon, keď zo mňa zoskočil a so smiechom začal utekať po chodníku vpred.

Dobre vedel že nepôjdem pešo, dobre vedel, že ma čakať tu. Poznal ma zo všetkých najlepšie. Bol to predsa môj najlepší kamarát. Ktorý sa mi neozval rok. No stále to bol ten istý človek.

Zasmial som sa aj ja a okamžite som začal utekať za ním, s túžbou predbehnúť ho, pretože ak prehrám, vyberie si niečo najdrahšie.

Otočil sa na mňa v behu a v očiach som mu videl radosť, ešte viac som sa musel usmiať a aj keď som bol zadýchaný zo šprintu, zasmial som sa. Chýbal mi, ani nevie ako.