Naučiť sa žiť || VMIN

10. Sociálny život je masaker

„Si na škole nový, že?" Opýtal som sa ho po chvíľke, keď sme sa dohodli, že ho idem odprevadiť domov.

„Áno, som tu len pár dní, prišli sme zo Soulu." Prikývol mi na to pomaly a preniesol pohľad na mňa. Vo mne to vyvolalo trochu otázku.

„Prečo si odišiel z tak veľkého mesta sem?" Nadvihol som obočie a ďalej vedľa neho kráčal v pomerne malej blízkosti.

„Pretože mi to mesto nerobilo dobre." Trochu našpúlil pery a prehrabol si vlasy. Mne jeden kútik pier vybehol hore v jemnom úsmeve, keď som si všimol že spravil tú spomínanú vec, ktorú nazýva svojím zlozvykom.

Ďalej sme pokračovali v rozhovore o tom, prečo sa presťahoval sem, no stále som mal pocit ako keby sa vyhýbal priamemu dôvodu, prečo odišli. Furt našiel spôsob ako sa z toho vykrútiť.

Náhle ma chytil za ruku, čím ma zastavil a otočil ma na seba. Tváril som sa trochu prekvapene, či skôr zaskočene, kým on sa spokojne usmieval.

„Nechceš ísť so mnou večer von?" Opýtal sa ma s úsmevom a ja som sa až obliahol, či sa to pýta mňa alebo niekoho za mnou.

„Prepáč, ale za hodinku mám ísť von s mojim kamarátom." Ospravedlnil som sa mu potichu, pri čom som v hlave ale premýšľal ako zruším schôdzku z Namjoonom aby som mohol ísť s ním. Najradšej by som si dal facku za také myslenie, no na druhej strane ma to vôbec netankovalo. On by sa na mňa tiež vyprdol, keby mal možnosť. POČKAŤ! On sa na mňa vyprdol, ale teraz má to šťastie, že nahodil comeback a ja nemám moc dôvodov ublížiť mu.

„A čo neskoršie večer, okolo ôsmej?" Ďalej naliehal a pozeral sa na mňa s nádejou v očiach. Jeho hnedý prosiaci výraz mi pripomenul šteniatko.

Aj v mojej hlave sa objavila akási iskrička radosti, keď som si uvedomil, že vtedy by som sa približne od Namjoona mohol vypariť.

„Áno to by šlo! To by bol super čas." Potešil som sa pomerne viditeľne a on sa na mňa taktiež veľmi široko usmial.

„Mohol by si mi dať na teba číslo?" Popýtal ma trochu hanblivo a ja som sa len potichu zasmial a nadiktoval mu svoje telefónne číslo.

„Kde sa stretneme?" Opýtal som sa ho nakoniec, keď celý spokojný si ukladal moje telefónne číslo.

„Apsan park?" Vyhŕkol hneď, takmer bez rozmýšľania, ako keby mal toto miesto už vopred premyslené a presne vedel, kde chce aby sme sa stretli a mňa to až trochu zarazilo, no jedine som na to rýchlo prikývol. Bol to pekný park, podľa mňa jedno z najkrajších miest tu v meste a tak som nemal jednoducho dôvod namietať na to, kde sa máme stretnúť.

Vykročil som znova dopredu so zámienkou, že budeme pokračovať k nemu domov, keď ma chytil za rukáv saka z uniformy a vrátil späť na miesto, kde som stál pred tým.

„Už sme tu." Vysvetlil mi, keď som na neho hodil trochu nechápavý pohľad po tom, čo som sa ocitol tak blízko jeho mohutného tela. Ktoré bolo väčšie než to moje, aj keď bol očividne mladší.

„Tu bývaš?" Pozeral som sa na starý, viac než dosť rozpadnutý dom, s neupraveným trávnikom, vyvalenou poštovou schránkou a nenatretým kovovým plotom. Vyzeral tak, ako keby tu bol postavený na odstrašovanie ľudí a nie pre život mladého človeka.

„Čoo, tu nie!" Zasmial sa pomerne nahlas a jemne mi pootočil prstami hlavu do boku, kedy som sa pohľadom oprel o domy na druhej strane ulice a pohľad mi padol na obyčajný dom pripomínajúci ten z radovej výstavby, len o čosi trochu viac modernejší. Možno mi tak kúsok padol kameň zo srdca. „Tu bývam." Povedal pomerne spokojný, keď sme sa obaja dívali na jeho dom, v ktorom býva.