Naučiť sa žiť || VMIN

16. Samé hlúpe nápady

Každé ráno je pre mňa ťažké, nie som jednoducho životne, psychicky a ani mentálne stavaný na to, aby som dokázal skoro vstávať bez ujmy na zdravý.

Dnešné ráno by som si vychutnal plnými dúškami v posteli, spal by som minimálne do obeda, keby mi na vchodové dvere niekto nezačal naliehavo búchať.

Pomaly, priam až extrémne lenivo som od seba odlepil očné viečka a pretrel si oči, bolestivo zamrnčal, pretože som spal ako vrece zemiakov. Bol som celý dolámaný a mal pocit, ako keby som celú noc prepil. Prevrátil som sa na bok a pozrel na mobil, napojený na nabíjačke, bolo za chvíľu jedenásť hodín a slnko už na mňa pieklo aj cez zatiahnuté žalúzie.

„Ježiši.." Zamumlal som si sám pre seba a začal sa pomaly dvíhať z postele, keď v tom klopanie úplne utíchlo a ja som počul už len vŕzganie parkiet po spodnom podlaží.

Trochu som stuhol, pretože hlavou mi prebehol dramatický scenár toho, ako sa mi do domu vlámal nejaký slušne vychovaný zlodej, ktorý najskôr zaklope až potom sa rozhodne vykradnúť dom.

Srdce sa mi rýchlejšie rozbúchalo a ostal som potichu sedieť so zatajeným dychom, keď som počul kroky už za dverami mojej izby, až sa nakoniec prudko rozleteli a na mňa sa vyvalila premotivovaná a nedivil by som sa, keby že aj nadrogovaná postava. Až keď letela cez miestnosť a ja som sa díval do tváre toho divného zlodeja ako v spomalenom zábere, uvedomil som si že je to Hobi.

„Ty magor." Zastonal som od bolesti keď na mňa dopadol a pravdepodobne mi rozdrtil všetky príslušné aj nepríslušné orgány môjho tela, keď na mňa dopadol celou svojou váhou.

„Prečo mi NEOTVÁRAŠ?!" Zhúkol po mne keď sa pregúľal na druhú polovicu postele aby mi nemliaždil ďalej moje už aj tak neexistujce kosti, z ktorých by si mohol spraviť instantný nápoj, tak mi ich dolámal.

„Lebo som spal?" Flochol som po ňom a dal mi frčku do čela aby sa pozbieral, lebo očividne mu používanie mozgu jednoducho občas nejde tak ako by si želal. Alebo skôr, než ako by som si želal ja, byť jeho kamarátom je totiž celkom zložité, pokiaľ je jeho inteligenčná zložka na úrovni izbovej teploty.

„Dostal som super nápad." Ohlásil mi nadšene, keď sa zamotal do periny a pozeral sa na mňa.

„Nemohol si mi to aspoň napísať? Musel si mi to nutne ísť oznámiť až do postele?" Pretrel som si znova oči a trochu sa ponaťahoval.

„Čo to mááš?" Pichol mi do krku a ja som najskôr nechápal čo to našiel, až keď mi doplo že našiel môj cucflek, plesol som mu po ruke a rýchlo zmenil tému.

„No počúvam ten tvoj dokonalý nápad.." Mierne som mu naznačil žeby mi už o ňom aj mohol povedať, keď už tu sedí.

„Usporiadam chatu, na moje narodeniny." Spokojne prehlásil a ja som nadvihol obočie.

„Kedy?" Ostal som mierne zarazený jeho idiotským nápadom s dobrým potenciálom.

„Zajtra by sa odchádzalo, je predsa predĺžený víkend, sú teraz sviatky." Spokojne sa usmial. „Zavoláme spolužiakov, pozvi aj ty ak chceš niekoho, niekoho blízkeho." Podpichol ma, no videl som v jeho očiach, že ho to trochu trápi.

„Zajtra? Uhm..." Už som začal hladať spôsob ako sa z niečoho takého vykrútim.

„No ták, Tae! Jedna jediná chata, dva dni.. kvôli mne.. to prežiješ.." Hodil na mňa psie oči, tak strašne smutné, že aj keby som nemal srdce a ani oči, nechal by som sa presvedčiť.

„Jemin.. no dobre.." Vzdychol som si kúsok a znova lahol do postele.

On však na mňa znova skočil ako mača. „Nespi! Musíme ísť na nákup, prichystať chatu, bude to super párty!" Budil ma ďalej.

A tak som prehral svoj boj s mojim najlepším kamarátom. Keby to nebol Hobi, poslal by som ho do riti za to, že ma zobudil ale chcel som mu pomôcť a pomôcť s oslavou, to bude pre neho super darček, takže som sa už len porazenecky obliekol a o chvíľu sedel v jeho aute, kedy sme už smerovali do mesta.

***

„Namjoon? Si už hore?" Priložil som si mobil k uchu, keď mi zodvihol.

„Noooo." Ozval sa trochu rozospato a tak som usúdil, že som ho asi zobudil.

„Zajtra je chata, môj najlepší kamarát usporiadava oslavu." Oznámil som mu hneď, keď ma trochu napučilo na okno z prudkej Hobiho zatáčky.

„Ty máš kamarátov?" Ostal trochu udivený a zasmial sa.

„Áno mám... Zavolaj aj Yoongiho." Hneď som po ňom plesol a aj keď som počul že sa mi ešte snažil niečo povedať, zložil som mu.

„Kto je Namjoon?" Opýtal sa ma zvedavo.

„Noo.. Myslím že ho poznáš, odišiel minulý rok zo školy, boli sme najlepší kamaráti, teda stále sme." Odpovedal som mu trochu ustráchane, jeho úsmev na perách ma však veľmi milo prekvapil.

„Naozaj? Teším sa keď ho spoznám!" Povedal nadšene a zrazu prudko zastal na stopke.

„Ak sa teda tej chaty dožijeme..." Bol som trochu vystrašený, keď som k sebe mierne pritisol bezpečnostný pás, ktorým by som sa najradšej oviazal, keby to tak šlo.

„Veď som dobrý šofér." Zamračil sa trochu a nemotorne rozbehol auto.

„V hrách áno, no v tejto starej krave... Ver tomu že nie." Vydesene som sa stále díval pred seba na cestu, keď on ako v americkom filme obiehal autá na ceste smerom do obchodu, popri čom sme sa cez reproduktor auta rozprávali s Jiminom, ktorý bol práve oboznámený o chate.