Naučiť sa žiť || VMIN

12. A teraz ako

Posledné dni môj život nabral na obrátkach a začal som sa socializovať čoraz viac a viac. Stretávanie sa s ľuďmi bola pre na pomerne obyčajná činnosť, ktorú som nejak neriešil, no už nadviazanie nejakej konverzácie, to je už o niečom inom.

„Ahoj." Pozdravil som ho potichu a on sa na mňa pozrel možno až trochu vyľakane by som povedal.

Mal na ušiach sluchátka, ani sa mu nedivím, že ma nepočul prichádzať, no jeho pohľad bol šialene vystrašený a pomerne kvalitne svedčil o tom, že som ho mierne svojim príchodom vydesil. Zložil si sluchátka a pozrel sa na mňa.

„Ahoj! Odkiaľ ideš?" Spýtal sa ma a vypol hudbu, ktorú som počul až sem, tak mu hučala v sluchátkach, jemu ten hluk ale očividne neprekážal.

„Bol som trochu von s Namjoonom a teraz idem domov."

„Namjoon... to je ten tvoj kamarát?" Spýtal sa ma trochu zvedavo a mierne sa pousmial. Až teraz mi doplo, že on vlastne o ňom akousi formou vie, keď sa držal klamstva pred Hobim spolu so mnou.

„Áno, to je on. Čo robíš takto neskoro von?" Nadvihol som obočie, nešiel dokonca ani autobusom, ktorý by ho nejakým spôsobom vôbec mohol dostať domov, býva úplne na opačnej strane mesta.

„Bol som s Hoseokom a teraz idem do mesta, zbehnúť ešte do pár obchodov, pohľadať mu niečo na narodeniny." Usmial sa na mňa zlatým úsmevom.

„Stačí keď mu nakreslíš na papier srdiečko a dá si ho zarámovať..." Zasmial som sa trochu, minulé narodeniny som mu dal rožok. Proste suchý rožok zabalený jednoducho v peknej krabici, nemal som totiž nič iné po ruke, no prišiel mi to ako skvelý darček a on sa z toho úprimne potešil.

„Čo mu ideš dať ty?" Spýtal sa ma, čím ma vytrhol z premýšľania. Preniesol som na neho pohľad a nahodil grimasu.

„Nechám mu celý jeho obed, to ho isto poteší." Obaja sme sa na to hneď zasmiali, čím sme v autobuse vyvolali trochu hluk, no aj tak nás tu bolo len pár.

„Si na neho taký zlý." Ďalej sa Jimin smial na tom, ako ho šikanujem a ja som obranárky zodvihol ruky do vzduchu.

„Nie som! Veď mu väčšinu obedu nechávam! Aj tak ma chodí vyžierať.." Mľasol som jazykom, akoby občasné návštevy Hobiho u mňa doma boli trest. Vlastne boli, musel umývať o tanier naviac.

„Veď toho veľa nepoje." Jeho hlas sa trochu zjemnil, vyzeral ako keby rozprával o nejakom malom šteniatku. Usúdil som z toho, že má Hobiho skutočne rád.

No ja som na to vybuchol do ešte väčšieho smiechu a utrel si z líca pomyselnú slzu ako pri dobrom žarte. Vlastne to bol fakt dobrý vtip.

„Len sa pred tebou hanbí jesť, je ako čierna diera. Zjedol by aj teba." Podotkol som akýsi malý nepodstatný, na druhej strane podstatný fakt.

Líčka mu zhoreli v červeni a uhol pohľadom odo mňa, načo sa na mojej tvári objavil trochu nechápavý pohľad.

„No už to skúšal." Potichu povedal a trochu sa obšil na mieste, keď sa pozrel von oknom a jeho líca stále horeli v červenej.

Okamžite som sa na to široko usmial. „Ale ja som to nemyslel v tomto zmysle." Chichúňal som sa a on sa začervenal ešte viac. „Aspoň viem na čo stále myslíš." To už som sa staval zo sedačky v autobuse, pretože autobus zastavil na zastávke, na ktorej som chcel vystúpiť, Jimin išiel hneď za mnou.

Trochu ma to prekvapilo, pretože som nepočítal s tým, že sa rozhodne ísť so mnou. Vystúpili sme s autobusu a jeho tvár mala stále jemný červený nádych. Vyzeral roztomilo, ako malé šteniatko.

„Ideš na nákupy so mnou do parku?" Nadvihol som obočie a pozrel sa na svetelnú tabulu na zastávke, ktorá ukazovala najbližší odchod autobusu a momentálny čas. Za chvíľku tu už bude Jungkook.

„Možno by som mu tam našiel nejakú veveričku alebo také niečo podobné." Zasmial sa a prebehol si prstami po rúžových vlasoch, ktoré sa mu hneď vrátili spať na čelo.

„Dosť možné že... uh..." Zozadu na mňa skočila akási osoba, podľa hlasu pozdravu som si ale uvedomil, že to je práve Kookie, ktorého tu čakám. Postavil sa predo mňa a tak všetku moju pozornosť stiahol na seba. Vyzeral luxusne.

Čierne tričko, roztrhané nohavice, na tom dlhá rozopnutá bunda jemu až po kolená a bordová čiapka, ktorá bránila jeho vláskom poletovať v jemnom vetríku okolo jeho hlavy. Bol vysoký ako ja, preto sa nemusel vôbec namáhať pre to, aby mi vtisol pusu na líce, na čom som ja zareagoval trochu prekvapene, že čo sa to dopekla deje. No usmial som sa na neho, keď som si uvedomil, že to bola len veľmi hanblivá pusa.

„Ide s nami aj Jimin?" Pozrel sa na mňa a potom na neho, ako stál kúsok od nás a díval sa na to, ako ma Kookie drží za kraj saka.

„Noo, len som ho stretol v autobuse." Vysvetlil som mu a Jimonova tvár náhle vyzerala chladne. Ako keby až ublížene, nepozeral sa ale na mňa. Díval sa ublížene na Kookieho.

„Môžete ísť kľudne so mnou do obchodov." Navrhol Jimin s trochu kyslím úsmevom na perách a Jungkook trochu odfrkol.

„Chceme byť sami." Odpovedal chladne a ja som ostal zarazený.

„Hej, čo sa deje?" Spýtal som sa oboch, no Jimin sa zabodol pohľadom.

„Nič, chcete byť sami." Odfrkol aj on a zvrtol sa na päte a začal kráčať smerom od nás, hore po ceste smerom k obchodným domom.

„Spravil som niečo zlé?" Spýtal som sa Jungkooka, ktorý sa stále tváril tak desivo a pozrel sa na mňa.

„Nie, nič. Bol si len príliš pekný." Trochu mi zapriadol a ja som zas a znova ostal prekvapený z jeho prítulnosti a náklonnosti k mojej osobe.