Život je ako cesta vlakom. Prisadnú si k vám nový ľudia, tí starý odídu. Taehyung na to prišiel taktiež, nie len že sa s ním zahrávali ľudia, hrali sa rovno aj s jeho osudom. A život ho naučil že aj to najmenšie rozhodnutie nevýznamného človeka vie...
Nebola by to pravá jazda s Hobim, keby som sa počas cesty nemodlil ku všetkým svätým aby sme to v poriadku prežila celá posádka. Bol to na ceste blázon, nie magor, vedel čo robí. Ale bol blázon a Jimin to tiež veľmi rýchlo pochopil.
Pozrel som sa na neho dozadu ako lieta vzadu po sedačkách zo strany na stranu, keď sa auto prudko vyhýbalo dieram na ceste. Chudák malý. Lieta tam vzadu ako handrová bábika a aj napriek tomu sa na jeho perách držal veselý úsmev, možno za to mohol aj ten adrenalín, ktorý sa mi nahnal do krvi.
"Hobi spomaľ, vytrasieš všetko pivo a bude potom chutiť ako šťanka!" Kričal som po ňom. Namiesto toho aby sa ma Jimin zastal, v podstate mi podkopol nohy.
"Ty vieš ako chutí šťanka?" Spýtal sa ma zvedavo. Pre boha, prečo všetci na túto pripomienku reagujú vždy rovnako??
Hoseok sa na to len zasmial a predsa len kúsok spomalil, možno aj preto že nespevnená cesta sa začala zužovať. Nejazdil som často do takéhoto lesa. Lesy okolo Daegu boli krásne a tak som sa možno skutočne aj tešil na to, ako to tam bude vyzerať.
Pomedzi to som ťukal do mobilu. Nebudeme oslavu odkladať na zajtra, zvoláme všetkých dnes. Preto som písal Namjoonovi.
Taehyung: Zruš všetky plány, ber Yoongiho pod pazuchu a príďte čo najskôr.
Namjoon: Za dve-tri hoďky vieme byť k dispozícii
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Poslal mi ich fotku s nejakým podivným filtrom a ja som sa zasmial nad tou komickou fotkou.
Taehyung: Kde ste?
Namjoon: Yoongi ide na pohovor, našiel si asi prácu
Našiel si prácu? To sa mu oplatí na tak krátky čas? Veď tu v podstate prišli len na otočku. Alebo to som len ja tak divne pochopil? Nestihol som mu už odpísať, Hobi ma využil ako svoj stojan na telefón keď začal horlivo volať s nejakým dievčaťom.
"Lisa? Ahoj, čo by si povedala na to trochu sa odviazať?" Spýtal sa je, kým ja som mu poslušne dral mobil aby mohol šoférovať. Zvládol by to aj bezo mňa, no mal som väšší pocit istoty, keď som mu mobil držal ja.
"No parádka, vieš kde mam chatu, vezmi aj zvyšok, píšeme si." Bol to nezvyk vidieť ho takého.. spoločenského, väčšinou totiž trávil čas len so mnou, on taký jednoducho nebýval, no teraz na to dostal očividne chuť.
"Kto je Lisa?" Opýtal som sa po tom, čo som usúdil, že už asi dotelefonovali a zrazu som na sebe pocítil dva páry nepríjemných pohľadov.
"Naša spolužiačka?" Opýtal sa ma možno trochu nepríjemne Jimin, na čo som ja zareagoval ešte viac prekvapene.
"Nepoznám žiadnu Lisu.." Pomaly som skonštatoval a zaboril sa do sedadla, popri čom som v mysli lovil, kto do pekla je tá Lisa.
"S ofinou, ryšavka, milá baba, nepohne sa od Jennie, sú najlepšie kamarátky." Vysvetoval mi Hobi.
Druhé meno dievčaťa mi bolo povedomé, mal som pocit že som s nejakým podobným dievčaťom chodil na tanec, ktorý mám v stredu. Zamyslel som sa. V tomto som skutočne mizerný.. nikdy si nevšímam ľudí okolo seba.
"Ani mňa si si nikdy nevšimol.." Cekol potichu Jimin vzadu, na čo som ja nereagoval lebo som lovil v hlave po ryšavom dievčati. Och áno! Viem kto to je, je to triedny poskok učiteľov. Hneď som sa cítil o čosi lepšie, že nie som až taký hlupák.
***
Netrvalo dlho od našeho rozhovoru a zaparkovali sme pri chatke. Bola to skutočne pekná chatka. Bola vskutku moderná, dvojposchodová so štrkovou príjazdovou cestou, peknou drevenou verandou a obrovským pozemkom za ňou. Obklopená listnatými stromami. Bolo to trochu ako z rozprávky. Večer to už ale taká rozprávka nebude. Keď sa tu naženie niekoľko teenegerov a zdemolujú prírodnú idilku.
"Nebojíš sa že ti zničíme chatu?" Opýtal som sa ho, keď som si na ruky nakladal vody a pod pazuchu bral kartón s pivami.
"Ja vám za to zničím pečeň.. Takže to stojí za to." Zasmial sa pomerne diabolsky.
Jimin sa motal okolo mňa, na naukladané flaše v náručí mi prihodil ešte nejaké vrecúška s čipsami. Pomaly som sa vybral k dverám zložiť svoju prvú várku, pri čom som si dával brutálny pozor na to, aby som sa tu niekde nerozsekal. Mali by sme totiž po alkohole a to nechce nikto z nás.
Netrvalo dlho a povynášali sme všetky veci do chatky. Spokojne sme si všetci traja sadli na verandu. Sedel som v strede na lavičke a ruky si prehodil cez ramená chalanov.
"Cítite to?" Opýtal som sa ich s úškrnom na perách a oni moc nechápali na čo narážam.
"Čo máme cítiť?"
"To že dnešný večer nám navždy ostane v pamätiach."
