(Not)normal?✔️

37.

Jack

Slnko sa opieralo o okraj rieky, pomali mizlo z obzoru. S Linn sme stáli tesne pri po pás vysokom zábradlí železného mostu, bruchá sa nám dotýkali chladného kovu. Hľadeli sme pred seba, no ani jeden z nás okolitý svet skutočne nevnímal. Cítil som ako mi pulzuje krv v žilách, prechádza mi zo studených rúk položených na zábradlí, cez lakte a ramená, krk, postupne až do hlavy. Čo si môže myslieť Linn? Čo jej ide hlavou, keď jej vietor suší slzy? A ako by som to mohol vedieť, keď neviem ani čo cítim ja? ,,Myslíš, že by som zomrela, keby som skočila?" Opýta sa znenazdajky, a tak viem, nad čím po celý čas premýšľala. ,,Aj ja som nad tým už párkrát rozmýšľal. Ale nemyslím si.....nie sme dostatočne vysoko," popri tom ako odpovedám jej hľadím do zeleno-hnedých očí, zreničky jej vystrašene behajú z miesta na miesto. A možno nie je vôbec vystrašená. Možno sa iba snaží prísť na to, čo mi behá hlavou. A tak sa jej to rozhodnem povedať.

Cítim ako mi tŕpnu nohy z toľkého státia na jednom mieste. Linn celý čas mlčala, počúvala, no chápem to. Niekedy sa zdá prehovoriť tak ťažké ako výstup na samotný Everest.
Vo chvíli keď sa jej rozhodnem opýtať či sa znovu dáme do pohybu, započujem známy hlas. Pozriem na Linn a ona rovnako prekvapene pozrie na mňa. Otočím sa na päte, hľadím za seba a zistím, že som sa naozaj nemýlil. Vidím k nám kráčať blonďavé dievča a hnedovlasého chlapca s veľkými okuliarmi. Nemôže to byť nikto iný ako Audrey a Carter. ,,Čo tu robia....?" Zamrmlem si popod nos, no hneď ako nám Audrey začne mávať, odkývem jej naspäť. Jemne sa dotknem Linninho ramena: ,,Ideme za nimi? Budem sa snažiť....vysvetliť im ako sa cítiš....určite to pochopia..." Linn iba jemne prikývne, pohne nohami a ja takmer cítim jej ťarchu.

,,Kde ste sa tu vzali?" Opýta sa Audrey s úsmevom na tvári keď sme už dostatočne blízko. ,,Ani poriadne neviem....boli sme u mňa doma....a potom sme sa išli prejsť," odvetím za seba aj za Linn. Carter sa krivo usmeje, kývne mi hlavou na pozdrav a ja mu kývnem naspäť. Audrey nás oboch preletí pohľadom, no na Linn sa zastaví. Vidím na nej, že má starosti. Už-už čakám, že sa opýta čo jej je, či by jej mohla nejako pomôcť alebo či sa nechce vyrozprávať. Ale Audrey to neurobí, a v tej chvíli si uvedomujem, že sme stretli ľudí, ktorí nám naozaj rozumejú.

Nepotrebujeme slová na to, aby sme vyjadrili to, čo cítime. Carter nepotrebuje otvoriť ústa aby naznačil, že sa chce pozerať na západ slnka. Ja ani Linn nemusíme hovoriť, že sme unavení a vyčerpaní, no je to skôr psychické a nedokážeme už viac chodiť ani hovoriť. Audrey sa nemusí dlho snažiť na to, aby vysvetlila, že pôvodne mali ísť s Carterom do kina, no rozmysleli si to, lebo slnko svieti oveľa krajšie ako film na obrazovke. Stačia nám pohľady hovoriace za všetko. Možno medzi nami začal existovať istý druh telepatie, pomyslím si. Možno to tak je medzi všetkými.....nenormálnimi. Ziťujem, že v poslednom čase neviem veľa vecí. Čím som si však istý sme my. My štyria, a to, že spoločne sme silnejší. Keď stojíme na tmavomodrom železnom moste, ktorý sa môže každú chvíľu prepadnúť tak ako všetko ostatné, jediné čo viem je, že sme iní. Iní, nepochopení, zlomení. Tak veľmi zlomení. A stratení. Bojujeme sami so sebou každý deň, snažíme sa nájsť aspoň niečo krásne, no niekedy to nejde. Viem, že máme rodiny, ktoré nás milujú nadovšetko. A v tento smutný a zlomený deň som pochopil, že máme hlavne jeden druhého.