Kiss of Vampire [sk/ Dokončené]

~22~

,,Gratulujem, kráľovná! Čakáte zdravé dieťatko!'' zvolala natešene sestrička a podala mi vreckovku, aby som si mohla utrieť brucho od gélu.

Pred očami sa mi zahmlelo. Som... Tehotná... Tehotná... Tehotná..... V hlave mi lietali len tieto slová a ja som mala chuť zomrieť. Čakám Lukove dieťa.

Ak by ste sa pýtali prečo som sem šla, tak preto, lebo keď som ráno asi štyrikrát zvracala, neprišlo mi, že je to v poriadku. Mala som tušenie, že to môže byť tehotenstvom, ale nechcela som na to myslieť. A teraz? Ležím na lôžku a spamätávam sa z informácie, že čakám upírove dieťa v tak mladom veku.

,,T-tehotná? S-ste si i-istá?'' sadla som si a stiahla si tričko na pôvodné miesto.

,,Áno, som si istá. Ultrazvuk ukazuje dosť jasne informácie, ktoré by sme potrebovali vedieť. Váš plod je zdravý, srdiečko mu bije a pľúca fungujú. Ak tehotenstvo prebehne bez problémov, niet sa čoho báť.'' usmiala sa.

Vstala a nechala ma v izbe samú. Čo asi Luke urobí, keď to zistí? Ani jeden z nás nechcel dieťa, ale nedám si ho odobrať. Je to predsa naše dieťa a ono nemôže za to, že jeho rodičia nedávali pozor.

Ani som si neuvedomila, že mi po tvári tečú slzy. Čo slzy, hotové vodopády! Zdrapila som mikinu, obliekla si ju a vyšla z ambulancie. V hlave som si prehrávala čo poviem Lukovi a ako mu to vysvetlím.

Pomaly som otvorila dvere budovy nemocnice a vyšla na ulicu. Teraz mi už nikto a nič nebránil nahlas vzlykať. Nestíhala som si utierať slzy valiace sa z mojich očí.

Pomalým krokom som sa vybrala smerom k hradu. Na nos mi spadla snehová vločka. Za ňou druhá, tretia, hneď sa ale roztopili. Kiežby som bola ako tie vločky. Spadla by som z oblohy, niekomu spravila na chvíľku radosť a potom umrela. Pretože to bolo to, čo som chcela najviac.

Umrieť.

Niekto ma chytil za ruku, potiahol do uličky a pritlačil o stenu. Kto iný ako Luke, všakže.

,,Myslíš si, že v našej spálni nepočujem byť tretie srdce? Kedy si mi to chcela povedať?'' vyletel na mňa.

,,Ešte dnes. Ale aj tak neviem, či si to dieťa nechám.'' vzlykla som a pozrela sa mu do oceľových očí.

,,Preboha, Ash, neblázni. Samozrejme, že si ho necháš. Veď je to naše dieťa.'' povedal hneď a objal ma.

Naplno som sa rozplakala, ale všetko utlmilo jeho plece. Bola som aj celkom rada, že to vzal takto, ale tá veta som tehotná ma stále bolí. Ja ňou nechcem byť. Nie teraz.

Od toľkého plaču sa mi podlomili kolená a ja som padala k zemi. Luke ma však zachytil a zabránil tak môjmu tvrdému pádu na zem. Odtiahol sa a zotrel mi všetky slzy. Padali na nás vločky bieleho snehu a celkom sa ochladilo, preto mi dal svoju hrubú mikinu. 

,,Poďme domov.'' povedal a pomohol mi vstať.

Chytil ma za ruku, na ktorej sa leskol prsteň a viedol ma k určite vyhriatemu autu. Spolu sme doňho nasadli a zapli si pásy.

Cesta prebiehala v tichosti. Dokonca sa celkom slušne rozsnežilo. Luke sa tváril kamenne a to mi naháňalo zimomriavky. Môže byť nebezpečný alebo z neho môže byť anjelik. To sa však z jeho tváre vyčítať nedá. Jeho ruka na mojom stehne na však trochu uistila, že je všetko v poriadku.

V hrade

,,Choď si ľahnúť, prinesiem ti nejaké jedlo. Si úplne vychudnutá.'' povedal Luke a stratil sa v kuchyni.

Nemalo zmysel namietať a tak som odišla do izby a prezliekla sa do niečoho pohodlného. Ľahla som si do postele a zatvorila oči. Nechcelo sa mi spať, to nie, len som si potrebovala odpočinúť.

Vietor príjemné svišťal za oknom a mňa to z neznámeho dôvodu opokojovalo. Upokojilo ma to až na toľko, že som zaspala. Aj keď nechcene.

Ozývam sa po dlhej dobe s novou časťou. Čo na ňu hovoríte? Viem, že to nie je nič moc, ale chcem vedieť váš názor. Napíšte mi ho do komentárov, poprípade zanechajte vote, alebo folow na mojom profile.

PS: Už len asi 2 alebo 3 časti a je koniec. Bude aj epilóg a poďakovanie😘

Užívajte života a majte sa! 👋👋