Je to opäť jeden z tých sparných dní,kedy sa človek potí aj na miestach, o ktorých netušil, že to tam ide. Sedel som vo vlaku, smerom do Zvolena, kde sme mali nastúpiť na autobus do Senohradu. Šli sme k Ľudmile domov a nesmierne som sa na to tešil. V jej dome bolo čosi, čo tomu môjmu dvojizbovému akosi chýbalo, istý nádych charizmy? Nie, hlúpe slovo. Skúsme to znova. U nich doma bolo cítiť aspoň akúsi formu afekcie, citu, či odžitých zážitkov, nie vyslovene dobrých. To som u mňa nikdy nemal. Ticho, ktoré neustále panovalo u nás doma vedela narušiť len opakovaná platňa vo forme mojej schizofrénickej babky, ktorá nenávidela všetkých a všetko. Samozrejme, Ľudmilina rodina nebola perfektná, z jej rozprávania som si urobil istý obraz a ešte pred tým, ako som si s nimi mal prvý krát potriasť rukou a dať pusu na líce, mal som už pocit, ako keby som ich poznal. Vlak neskutočne natriasal a neprestajne nadhadzoval, čo mi sťažovalo písanie už s mojim beztak škaredým rukopisom. Ľudmila spala s hlavou odkvicnutou na svojom ramene a neskôr sa mi skvostne uvelebila na kolenách, a zablokovala mi pohyb. To, že to bolo momentmi nepohodlné, som rázom hodil za hlavu, lebo pri príležitostiach ako je táto, som mal možnosť pozorovať ju pritom ako spí, nerušene, bez otázok, že prečo sa toľko pozerám. I keď jediná osoba, ktorá musela na tieto otázky odpovedať, bola ona. Vždy, keď mi venuje pohľad a zadíva sa na mňa tými očami, prejde mnou neopísateľný pocit nepokoja, radosti, napätia sprevádzaný chvením sa na hrudi. Zvláštne, že aj po piatich mesiacoch ma vie pohľadom dostať do kolien. V takýchto momentoch môžem len hádať, že načo asi tak myslí. A ja som vždy plný otázok, vždy som bol, niekedy aj na vlastnú škodu. Začne sa usmievať. Pohľad je spýtavý, skúmavý a zároveň sa mnou asi kochá, tým si niesom istý. V zapätí sa zapýri nad vlastnou trúfalosťou a s ešte väčším úsmevom, tento krát v snahe utiecť mi pohľadom sa skrýva pod ruku a odvracia pohľad. Pozriem na ňu. Spí pokojne, s mierne pootvorenými ústami, zraniteľná ale v mojom náručí. Tá zaspí hocikde. Po kom to tiež asi má, tipujem, že po mame.
Pomaly sa zobúdza, vystiera sa a venuje mi úsmev.
VIE, NAD ČÍM PRÁVE ROZMÝŠĽAM ?
Ako ju len milujem kriste.
