Zabudnuté prázdniny

4 - "Myslím, že ešte zájdem na ošetrovňu, mám halucinácie."

2. 9. 1998

Herm

Po vyučovaní som naozaj išla aj s Harrym do kuchyne. Vrecká sme si napchali všakovakými koláčikmi a poďakovali škriatkom za ich pohostinnosť. Keď už som neuspela so SOPLOŠ, musela som sa zmieriť s tým, že sa im páči, že môžu slúžiť. Ale aspoň som sa im vždy poďakovala, pretože vďaku si určite zaslúžili. Koláčiky sme potom s Harrym zjedli po ceste do spoločenskej miestnosti. Stále sme sa rozprávali a smiali ako už dlho nie. Proste super poobedie.

Rýchlo som si urobila domáce úlohy a zamierila na večeru, na ktorú už Harry aj s Ronom odišli.

Po večeri ma zastavil Dumbledore. „Slečna Grangerová, mohla by ste na chvíľku?"

„Samozrejme," odvetila som.

„Ako určite viete, hlavní prefekti nebývajú s ostatnými z ich fakúlt, ale majú vlastnú ubytovňu. Taktiež majú na starosti nočné hliadky, ktoré musia rozdeliť medzi ostatných prefektov. Hlavní prefekti majú nočné hliadky raz do týždňa, zatiaľ čo zvyšní prefekti, ako iste viete, ich majú iba raz za dva týždne. Teraz pôjdeme pre pána Malfoya na ošetrovňu a potom zamierime do vašej novej ubytovne. Všetky vaše veci už sú tam," povedal s úsmevom a v očiach mu žiarili veselé iskričky.

Prikývla som a obaja sme šli na ošetrovňu. Práve chcel Dumbledore otvoriť dvere, keď sa dvere otvorili z druhej strany a vyšiel z nich Draco. Takmer vrazil do riaditeľa a vyvalil oči.

„Pán riaditeľ, prepáčte," ospravedlnil sa rýchlo a chcel odísť, pričom si ma ani nevšimol.

„Pán Malfoy, stojte, ideme za vami," usmial sa riaditeľ. „Idem vám a slečne Grangerovej ukázať ubytovňu hlavných prefektov."

Draco si povzdychol, ale aj so mnou nasledoval riaditeľa až na piate poschodie, kde sme zastali pred obrazom nejakého rytiera.

„Heslo je Spiaci drak, to nezabudnite."

Obraz sa odklopil a my sme vošli dnu.

„Páni," vydýchla som spolu s Dracom. Spoločenská miestnosť bola ladená do červeno-striebornej, aby sme obaja boli spokojní. Dosť sa podobala chrabromilskej spoločenskej miestnosti až na strieborné doplnky a to, že tu nebolo toľko stolov a kresiel. Pri krbe bolo len jedno kreslo a gauč. Odtiaľto sa tiahli dve schodiská.

„Tuto budete odteraz bývať. Dúfam, že nebudú žiadne nedorozumenia. Slečna Grangerová, vaša izba je schodmi doprava, pán Malfoy, doľava. Rozpis hliadok očakávam do konca budúceho týždňa, zloženie metlobalových družstiev do konca mesiaca. Už vás nechám, aby ste sa tu rozhliadli. Prajem pekný večer" rozlúčil sa riaditeľ a my sme zostali sami.

„Myslím, že asi ešte navštívim ošetrovňu. Určite mám halucinácie," hlesol Draco po pár minútach ticha.

„Pôjdem s tebou, Pomfreyová už určite mala prípady halucinácií," odvetila som.

Na to sme sa obaja rozosmiali, až sme si musela sadnúť na zem. Keby sem teraz niekto prišiel, myslel by si, že sme sa zbláznili. Draco Malfoy a Hermiona Grangerová sa spolu smejú tak, že až sedia na zemi.

Keď sme sa dosmiali, sadli sme si vedľa seba na gauč a hľadeli do ohňa.

„Mia?" ozval sa.

„Hm?"

„Vyzerá to tak, že sa ma ako spolubývajúceho nezbavíš."

„Ani ty mňa."

„Zdám sa ti nahnevaný?"

„A zdám sa ti ja?"

„Asi by sme už mali ísť spať, nie?"

„Pred chvíľou si vyliezol z postele a ty chceš znovu spať?" spýtala som sa neveriacky a šľahla po ňom pohľadom. Na bledej tvári sa mu odrážalo svetlo z ohňa.

„Postele na ošetrovni nie sú nič extra. Dúfam, že tu to bude aspoň o trochu lepšie."

Zívla som a vstala. „Už pôjdem. Zajtra sa ide do školy, veď vieš."

Chytil ma za ruku a tým aj zastavil. Spomenula som si, ako sa toto isté stalo aj vo vlaku. „A pusa na dobrú noc nebude?"

„Chcel by si?" spýtala som sa zvodne a zahryzla si do spodnej pery. Môžem ho trochu potrápiť, nie?

Naprázdno prehltol a hľadel mi na pery. Pomaly prikývol a ja som sa k nemu naklonila. Jednou rukou som sa zaprela o gauč pri jeho hlave a druhou o jeho plece. Ani neviem, čo ma to napadlo. Proste mi to prišlo prirodzené. Akoby nič na svete neexistovalo, iba my dvaja. Sklonila som sa k nemu ešte viac, moja tvár bola od tej jeho na pár centimetrov. Cítila som jeho zrýchlený dych. Pomaly som prekonávala tú vzdialenosť. Ale keď som zacítila, ako sa naše pery jemne obtreli o seba, akoby do mňa udrel blesk.

Odtiahla som sa, vybehla schody do svojej izby a zamkla ich. V šoku som si sadla na posteľ a civela pred seba.

„Čo sa to, doriti, stalo?" šepla som.

Toto je taká kratšia. Fakt! Má LEN niečo vyše 700 slov! Ale nebojte, budú aj dlhšie ;-).

Trochu som ich oboch pomotala, madam Pomfreyová sa aspoň nebude nudiť, čo poviete?

Zase chcem všetkým poďakovať za každé prečítanie, ženie ma ďalej a vždy sa ako malé dieťa vyškieram, keď vidím koľko mám prečítaní a hviezdičiek (asi mám nejakú poruchu, pri pochvalách nemám veľké sebavedomie).

Majte sa!