Zabudnuté prázdniny

10 - Nočná mora

9. – 10. 10. 1998

Draco

Presne osemnásť dní, ktoré som strávil nesústredením sa, nadávaním a vymetaním komôr na metly so šiestačkami. Najprv som bol zúfalý, potom nahnevaný a nakoniec sa mnou prehnala apatia. Nič s tým predsa nenarobím.

Sedel som na obede a vidličkou za hrabal v zemiakovej kaši. Blaise do mňa niečo hustil, ale nepočúval som ho ani na pol ucha.

„Draco Malfoy, počúvaš ma ty vôbec?!" zvolal môj najlepší kamarát urazene.

Strhol som sa a vidlička mi vypadla z ruky. „Čože?"

„Počúval si aspoň niečo z toho, čo ti tu hovorím?" spýtal sa.

„Eee... hovoril si o metlobale, nie? Ako nabijeme Bystrohlav," tápal som.

„Nie. Hovoril som, že som počul, že Hermiona je zadaná," povedal a ja som hneď spozornel. Nemohol som si pomôcť, potreboval som vedieť, čo sa deje v jej živote, aj keď som sa v ňom už nevyskytoval.

„McLaggen?" spýtal som sa.

„Nie. Chodí s Terrym Bootom. S McLaggenom ide len na Slughornov večierok."

„Aha." Vstal som a bez toho, aby som sa na niekoho čo i len kútikom oka pozrel som odišiel z Veľkej siene. Potreboval som vzduch.

Prečo sa len muselo všetko takto domlieť?

Pretože si debil, Draco.

Nepripomínaj mi to!

Teba napadlo, že jej vymažeš spomienky. Keby si to nebol urobil, mohli by ste teraz byť spolu. Ale ty nie, ty si jej musel vymazať spomienky.

Otec jej mohol ublížiť.

Vyhováraš sa. Mohol si jej povedať, čo ti povedal otec a spolu by ste to vyriešili. Takto si si to len pokašľal.

Buď ticho. Nikto sa ťa nepýtal na názor.

Práve, keď sa ti môj názor nepáči, pošleš ma preč? Takto to nefunguje. Čím ďalej sa budeš so mnou priečiť, tým viac ťa budem otravovať.

Zmĺkni.

Najskôr uznaj, že to musíš čo najskôr napraviť.

Drž hubu!

A ten otravný hlások v mojej hlave konečne zmĺkol. Problém bol, že mal pravdu. Musím všetko nejak napraviť. A prvá vec, ktorú urobím, je, že si získam Miine srdce späť, aj keby som mal kľačať pred jej dverami a spievať jej muklovské pesničky.

Herm

Z knižnice som sa vracala dosť neskoro po večierke. Slughornov večierok sa odložil na zajtra, tak som to využila a šla, ako obyčajne, do knižnice. Kráčala som rýchlym krokom, aby ma nenachytal Filch. Totiž, aj keď som bola hlavná prefektka, dnes som nemala hliadku a nebavili ma tie opletačky.

Zahla som za roh, keď som do niekoho vrazila a obaja sme spadli na zem. Pozrela som sa na dotyčného a všimla si peroxidovo biele vlasy.

„Čo tu robíš, Draco?"

„To isté sa chcem spýtať ja teba." Vstal a podal mi pomocnú ruku. Jedným prudkým pohybom ma zdvihol a ja som mu vrazila do hrude.

Chvatne som od neho na krok ustúpila a založila si jeden kučeravý prameň za ucho. „Bola som v knižnici. A ty?"