Zabudnuté prázdniny

6 - Dohoda alebo "Ak ty pomôžeš mne, ja pomôžem tebe."

18. 9. 1998

Draco

„Malfoy, počkaj!" zavolal za mnou Potter po Starostlivosti o zázračné tvory.

Zastavil som. Otočil som sa k nemu s kamennou tvárou, aj keď som veľmi túžil vedieť, prečo so mnou chce hovoriť. „Čo chceš, Potter?"

„Môžeme sa porozprávať... osamote?" Posledné slovo zasipel obzerajúc sa okolo seba.

Pretočil som očami, ale aj tak som ho nasledoval do jednej z opustených chodieb. „Tak čo chceš?"

„Hermionina oslava..."

„Dnes o deviatej v Núdzovej miestnosti. Povieš mi ešte niečo nové, čo neviem od tvojej skoro frajerky?" skočil som mu do reči.

Zarazil sa. „Od mojej čo?"

„Weasleyčka mi to povedala už pred vyše týždňom. Budem tam. Mimochodom, ľutujem ťa. Máš ju na dosah ruky, ale stále ti uniká. Akoby ti jej frajer chytil Zlatú strelu pred nosom," uškrnul som sa.

„Nepleť sa do toho, čomu nerozumieš, Malfoy," zasyčal.

„Rozumiem tomu viac ako si myslíš, Potter," odvetil som tajomne a odišiel.

O pol deviatej som opatrne odišiel z ubytovne a zamieril do Núdzovej miestnosti. Trikrát som prešiel popri stene, až kým sa predo mnou nezjavili dvere, ktorými som prešiel.

Miestnosť bola celkom pekne vyzdobená, aj keď mi vadilo toľko červenej a zlatej. Bol tu stôl s občerstvením a aj pár stolov a stoličiek. Nakoniec bol v strede miestnosti tanečný parket a v rohu nejaký prístroj, ktorý som po chvíli spoznal. Bolo to muklovské rádio. Ale čo tu robí?

Už tu boli takmer všetci. Potter, Weasley, Weasleyčka, jej frajer Dylan či ako, Lovegoodová, Longbottom a kopa ďalších Chrabromilčanov a študentov z iných fakúlt. Teda, okrem Slizolinu. Ako jediný som tu bol Slizolinčan, čo mi bolo vrcholne nepríjemné. Pre Merlina, to tu nie je ani Blaise? Veď s tým sa Mia celkom skamarátila. Dokonca skôr ako so mnou.

Weasleyčka si ma všimla a pristúpila ku mne. „Ahoj, Malfoy. Hermiona za chvíľu príde, tak sa nezľakni, ak zhasnú svetlá. Má to byť pre ňu prekvapenie."

Pretočil som očami. „Dobre."

O pár minút naozaj svetlá zhasli a nastala tma. Zvonku k nám doliehali zvuky krokov.

„Kam ma to vedieš, Blaise? No tak, povedz mi to. Len mi nehovor, že do Núdzovej miestnosti," počul som Miin hlas.

„To je prekvapenie. Nemôžem ti povedať nič, inak by som umrel," povedal hlas môjho najlepšieho kamaráta. Tak tu je!

Zrazu sa otvorili dvere, svetlá sa rozsvietili a všetci skríkli: „Prekvapenie!"

Teda, všetci až na mňa a Miu, keďže ja som o tomto nevedel a Mia vlastne tiež.

Očividne užasnutá Mia zastala v strede miestnosti a hľadela na tváre všetkých. „Ďakujem, to ste nemuseli," odvetila s úsmevom.

„Museli, Herm. Sláviš osemnásť a to treba osláviť," ozval sa Potter s úsmevom. „Všetko najlepšie."

„Ešte raz vám všetkým ďakujem," poďakovala so širokým úsmevom.

„Tak a teraz, aby sme tu všetci nestáli ako koly v plote, ide sa tancovať!" zvolala Weasleyčka. Zapla rádio a ozvala sa tanečná hudba. Všetci sa nahrnuli do tanca a ja som sa vybral za Miou, ktorá stále vyzerala byť uchvátená.