I NEED U [Yoonmin]

11

Jimin pov:
,,Tak a teraz pravdu Yoongi!" pozrel som sa na neho a zdvihol prst. Nasucho preglgol.
,,Naozaj nemám ísť do Kookovej izby? Bude to pre teba lepšie." usmial som sa.
,,Nie...ja ehm... nič" otočil sa a utekla na gauč.
,,Yoongi!!? Čo mi tajíš?" rozbehol som sa za ním.
,,Keby si len vedel, čo všetko..." vzdychol si.
,,Tak mi to povedz." milo som sa usmial a skočil na gauč vedľa neho.

Yoongi pov:
Keby ste len vedeli, aký cute bol keď skočil na ten gauč ako také ružovo vlasé mačiatko... prečo na to myslím veď ja niesom teplý!!
,,To je zložité Mimi to by si nepochopil." falošne som sa usmial.
,,Takže Mimi hej?" podpichol ma.
,,Jimin neprovokuj!" zvýšil som hlas. Trošku som si nedával pozor na to, čo hovorím a ušlo mi to.
,,Nie, mne sa to páčiii." usmial sa.
,,Ešte aby nie." zasmil som sa.
,,Tak už mi to povieš Hyung??" on ma naozaj oslovil Hyung? Ja sa tu asi roztopiiim. Yoongi kľud pre boha!!

,,Čo chceš vlastne počuť Jimin? Veď ja niesom zaujimavý človek...." vzdychol som si.

,,Hyung, nerozprávali sme sa spolu ešte nikdy neviem o tebe nič a ty asi tak isto o mne nemám pravdu?" zasmial sa.

,,Veď práve, že máš.... je mi to ľúto Minie..." vzdychol som si. Ten chlapec je naozaj dobráčisko... bože, čo som to za človeka...

,,Takže mi teraz všetko povieš a potom na oplátku ja dobre Hyung?" usmial sa. Bože z toho chlapca vyžaruje taká radosť a pokoj a ja som mu toľkokrát ublížil kvôli ničomu vlastne.....

,,Dobre....Keď som bol malý zomrel mi otec. Ja si ho vlastne ani nepamätám. Viem iba to, čo mi o ňom hovorila mama. Nebol to zlý človek a všetci ho mali radi, pomáhal každému a keď som sa narodil starká mi povedala, že vyšiel na kopec nad naším domom a zasadil tam strom do ktorého vyril čas a dátum mojho narodenia, moje meno a napísal tam, že prinesiem štastie každému kto ma bude ľúbiť. Hňeď ako ma prišiel pozrieť mi doniesol toho macka ktorého mám na posteli stále.... lenže keď išiel z nemocnice mal autonehodu a zomrel.... na deň mojich narodenín." vzdychol som si. ,,Celá rodina bola zrazu smutná lebo on taký úžasný chlap, ktorý každému pomáhal zomrel a pre to sa nikdy neoslavovali moje narodeniny.... proste je to deň kedy si nedovolím nič oslavovať a ani neprímem žiadny darček..." pozrel som sa na Jiminieho ktorý hltal každé moje slovo.
,,To mi je ľúto Hyung, ale nemôžeš sa viniť za niečo, čo si nespravil a trestať sa za to a pripraviť sám seba o jeden z najdvôležitejších dní v živote..." chitil ma za ruku. V tú chvíľu mnou prešiel divný mráz. Bolo to nezvyčajné, ale jeho ruku som nechcel pustiť. Už nikdy. Ale nejde to.... on po chvíli svoju ruku odtiahol a ja som sa zrazu cítil sám a prázdny ako vždy.

,,Mi-minie??" opýtal som sa ho trochu s roztraseným hlasom.
,,Áno Yoongi-Hyung?" usmial sa.
,,Myslíš si, že prinášam ľuďom nešťastie?" vzdychol som si.
,,Yoongi ty za to, že zomrel nemôžeš...." snažil sa mi zlepšiť náladu. Ale nedarilo sa mu to.
,,Nejde len o neho..." vzdychol som si.
,,A o koho ešte?" opýtal sa milo.
,,Každý kto ma mal viac ako rád zomrel...." vzdychol som si a pustili sa mi slzy, ktoré padaly na moje kolená ktoré som objimal.
,,Ja už z rodiny nemám nikoho všetci umrely najprv otec potom mama potom starý otec a pred 5 rokmi aj stará mama...." fňukal som. V tom ma Jiminie objal. Nečakal som to. Vôbec som netušil, že to urobí, ale cítim sa pri ňom neskutočne dobre, v bezpečí, šťastný a konečne bezstarostný.
,,Nemôžeš to brať takto Yoongie~ čo sa malo stať sa stalo a ty v tom nezohrávaš žiadnu úlohu a neverím tomu, že nikto iný okrem ich štyroch ťa neľúbil." hladkal ma po vlasoch a upokojoval.

,,Mal som dievča. Volala sa Emma. Ona mi tiež hovorila, že to nie je mnou... ale po pár rokoch som zistil, že som sa k nej nesprával pekne a neúmyselne som jej ubližoval až som jej úplne zničil psychiku. Chápeš?! Preto nechcem a ani nedovolím niekomu aby ma mal rád!!" zakričal som a uvedomil som si, že ma stále objíma.
Vymanil som sa z jeho objatia a utekal hore do našej izby.