Mr Arrogant || kth. book 2 [CZ/SK]

Chapter 11

Zobudená, ale stále nie s úplne otvorenými očami, pretože boli pekelne ťažké. Snažila som sa znova zaspať, lebo moje telo stále bolo slabé a cítila som sa chorá.

"Hyejin?" Niekto ma oslovil, ja som jemne otvorila oči a cez zahmlený pohľad som videla Taehyunga.

"Yeah?" odpovedala som. Uvedomila som si, že stále ležím na jeho ruke. "Uh prepáč, tá ruka ťa musí bolieť," rýchlo som sa snažila postaviť a odísť z postele, než ma Taehyung schytil za rameno a vrátil naspäť dole.

"Yah, kde si myslíš, že ideš?" Taehyung hrešil, "Ostaň tu, idem urobiť raňajky."

"Toto je veľmi vzácne od teba počuť," podpichovala som ho slabým hlasom.

"Aish, ty!" Skoro na mňa hodil vankúš, "Ak by si nebola chorá, tak by som sa vôbec nestaral."

"Správne, choď mi urobiť raňajky," objednala som si ako v reštaurácii. Povzdychol a odišiel preč z izby.

Pomaly som sa došuchtala do kúpeľne, aby som sa umyla a s mojou nulovou energiou som si ľahla naspäť na posteľ.

Chorý nudný deň. Kašľala som ako o dušu každú minútu, moje telo bolo slabé a moja teplota bola vysoká, aj cez to, že mi bola zima.

Všetko, na čo som sa zmohla, bolo posadiť sa na posteľ, nemala som energiu ani na pozeranie K-drám.

Vtedy Taehyung prišiel do mojej izby a v rukách držal podnos. Nohou zatvoril dvere a kráčal k mojej posteli.

"Yah, zjedz to," povedal a položil podnos s miskou kaše na moje nohy.

Jemne som sa zamračila, "Nenávidím kašu."

"Prestaň frflať a jedz," povedal, znel ako otec. Sadol si na kraj mojej postele, zízajúc na mňa a čakajúc, kým zoberiem do ruky lyžicu.

Povzdychla som si, vážne nenávidím kaše. Je to strašne jemné a pripadám si, akoby som jedla niekoho zvratky.

Taehyung stále na mňa zízal, "Čo? Chceš, aby som ťa nakŕmil?"

"Nie, ja len-"

Než som stihla dohovoriť, Taehyung schytil misku kaše a nabral nej plnú lyžičku. Dal mi ju pred ústa, "Otvor."

"Stále je horúca," vyhovorila som sa.

Prevrátil očami, ale aj tak to začal fúkať. Znovu dal tú lyžičku pred ústa.

"Taehyung, ja vážne nedokážem-"

Zastavil ma napchatím tej odpornej kaše do mojích úst.
"Dobré dievča," pochvaloval ma.

Zvráštila som obočie, cítila som, že sa povraciam, ale rýchlo som prehltla kašu. Moje oči ostali uslzené, vážne som to nedokázala zjesť.

Všimol si to a povzdychol. "Fajn, fajn, nebudem ťa do toho nútiť," povedal a položil misky na môj nočný stolík. "Ako si mohla takto ochorieť?"

"Nevieeeem..."odpovedala som, stále som sa cítila trochu znechutene, rýchlo som to musela zapiť vodou.

Podal mi lieky, "Uži ich, rýchlo sa daj dokopy."

Usmiala som sa, "Si akýsi starostlivý."

"Yeah, lebo vážne už potrebujem ísť do toho zábavného parku a ty si buď zranená alebo chorá," sťažoval sa.

"Beriem to naspäť," povedala som a vytrhla mu z ruky lieky a všetky ich rýchlo prehltla.

Naspäť som si ľahla a zamotala sa pevne do periny, "Prečo je tu taká zima?"

"Klimatizácia nie je ani zapnutá," Taehyung povedal, "Ja sa potím."

Triasla som sa pod perinou. "Uh, nevadí, oddýchnem si."

"Yah, si v pohode?" v zaujatí sa spýtal.

"Y-Yeah?" odpovedala som, stále so zimnicou.

Vtedy prišiel ku mne a obmotal ruky okolo môjho tela. "Stále ti je zima?" spýtal sa.

Nemohla som odpovedať. Stále som sa triasla, ale teplo jeho tela pomáhalo. Ale okrem toho moje srdce bilo, keď som si uvedomila fakt, že ma Taehyung objíma. Ugh, moje úbohé srdce.

Neskôr som očividne pohodlne zaspala.

***
Zobudila som sa zo svojej malej poobedej siesty o štvrtej. Ale uvedomila si, že Taehyung už nebol pri mne.

Pretrela som si oči a postavila sa z postele, cítila som sa lepšie, ale stále som kašľala.

Vyšla som z izby a zaklopala na Taehyungove dvere od izby, ale nebol tam. Zmätene som ho išla hľadať do obývačky.

Vtedy som si všimla, že dvere od domu sú dokorán otvorené. Dostal sa sem zlodej alebo čo? Rýchlo som nakukla cez dvere von. Bol tam Taehyung pri bráne a rozprával sa s akýmsi dievčaťom na druhej strane brány.

"Taehyung prosím! Chýbaš mi," veľmi zúfalo prosila.

Rozšírili sa mi oči. Skryla som sa za dvere, aby som mohla počuť ich konverzáciu.

"Soohyun, mám ženu! Drž sa odo mňa ďalej!" chladne sa ňu kričal.

"Ja ďalej už nezvládnem! Rozveď sa s ňou a zober si mňa! Prosím!" opakovane prosila.

"Nejdem sa s ňou rozvádzať, milujem ju. Na zemi je veľa dalších chalanov! Strať sa odtiaľto!" Taehyung na ňu hystericky kričal.

"Fajn," povedala, "Budeš to ľutovať. Ujistím sa, že sa ku mne vrátiš. Ublížim jej!"

Keď som toto započula, ostala som vydesená.

Taehyung sa Soohyun otočil chrbtom a kráčal naspäť  domov. Rýchlo som urobila pár krokov vzad a ostala zamrazená, zneistená, ako sa naňho mám po tomto pozrieť.

Taehyung prišiel do domu a zatreskol dvere, otočil sa a spatril mňa. Jeho naštvaný výraz sa zmenil do bezemočného.

"Uh, hey," povedala som, moje nohy sa strachom podlamovali. Očividne vedel, že som ich počula.

Bez žiadných dalších slov ma Taehyung objal, "Neboj sa, ochránim ťa."

Zostala som prikovaná k zemi, vystrašená tou ženou Soohyun. Taehyungovi rodičia ju veľmi ospevovali, ale Taehyung s ňou nevychádzal v najlepšom.

Pomaly sa odo mňa oddialil, ale držal ma za ramená. "Musíš byť silná. 6 mesiacov a skočila si."

Prikývla som, ale stále naňho prázdne zízala. Myslela som si, že predstierané manželstvo bude ako slabý vánok, netušila som, že to prinesie problémy ako tornádo.

"Uh," konečne som prehovorila, "Si hladný?"

"Trochu, prečo?" spýtal sa.

"Poďme sa niekde von najesť," navrhla som.
"Ale si chorá, mala by si-"

"Som v pohode," prerušila som ho, "Poďme."