Mr Arrogant || kth. book 2 [CZ/SK]

Chapter 12

Potichu som jedla a občas som sa pozrela na Taehyunga, ktorý vyzeral veľmi rozpačito.

"Nechceš mi niečo povedať?" spýtala som sa.

"Uh, nie," povedal, ale jeho výraz kričal, že jasne chce.

Položila som na stôl svoj príbor. "Povedz mi," povedala som s pohľadom priamo do jeho očí.

"Okay, ale za prvé," povedal, "Si si istá, že mi chceš pomáhať?"

"Áno?" Odpovedala som.

"Soohyun ma chce naspäť. To znamená, že urobí všetko, len aby ma dostala. Nič jej nebude stáť v ceste."

"Uhhu..." pozorne som ho počúvala.

"Tak, hocikde a hocikde ti môže niečo spraviť, si jej cieľ. Musíš byť opatrná a silná, Hyejin," povedal, ja som videla obavy v jeho očiach.

"Je to v pohode, som silná," povedala som mu a srandovne som začala napínať svaly na rukách.

"Yaaah, myslím to vážne,"pokračoval byť paranoidný, "keď som v práci, je to všetko na teba. Vtedy by mohla zaútočiť."

"Ako povieš, Kim Taehyung," povedala som, "prečo by som sa mala báť takej zúfalej a zákernej osoby ako je Soohyun."

Jemne sa zasmial, "To je moja Hyejin."

Usmiala som sa, "Neboj sa, viem, ako sa mám o seba postarať."

"Nepovedal som, že sa o teba bojím," Taehyung mi povedal.

"Yeah, jasné, ako chceš," prevrátila som očami a pokračovala vo svojom jedle.

***

Po našom obede sme šli domov, lebo som si potrebovala oddýchnuť. Vyšla som do mojej izby a ľahla si na posteľ, bola som chorá, ale cítila som sa lepšie.

Celé poobedie som buď spala, alebo sa hrala na mobile. Jednoducho som bola v mojej izbe ako v klietke.

Zrazu okolo večera sa dvere od mojej izby otvorili a Taehyung si normálne vošiel dnu, ja som naňho len zízala.

"Taehyung, Taehyung," povzdychla som, "kedy sa už naučíš konečne klopať?"

"Nikdy," uškrnul sa, "Mimochodom, pomôžeš mi vybrať oblek?" spýtal sa a v jednej ruke držal čierny oblek, v druhej biely.

Zdvihla som obočie, "Načo potrebuješ formálne oblečenie?"

"Otec ma pozýva na firemnú večeru a musím sa tam dostaviť, lebo ak nie, tak povedal, že nedostanem výplatu," povedal, ja som sa zachichotala.

"Držgroš," podpichovala som ho.

"Pohni si, smraďoch," strelil naspäť. Ach, staré dobre časy.

Podišla som k nemu, aby som lepšie videla. "Ten biely vyzerá veľmi luxusne, ale keďže ťa poznám, skončilo by na ňom všetko jedlo, tak choď radšej s čiernym."

"Aish," pozrel sa na mňa, "Dobre, fajn, idem sa prezliecť."

Vyšiel z mojej izby a ani nie za pár minút v nej bol naspäť, "Pomôžeš mi uviazať kravatu?"

Jemne som sa zasmiala. "Ty nevieš viazať kravatu?" spýtala som sa a on pokrútil hlavou. "Oh áno, ani na strednej si nemal kravatu uviazanú pevne pod krkom."

"Sklapni a pomôž mi s týmto," povedal a dal mi kravatu do rúk.

Povzdychla som a prišla k nemu, prehodila som mu ju okolo krku. Taehyung sa mňa intenzívne díval. Ostala som nervózna a snažila sa hrať, že som si to nevšimla.

"Hyejin?" oslovil ma.
Váhavo som zdvihla hlavu, "Čo?"

"Smrdí ti z úst."

Vytočená som pritiahla kravatu tak úzko, že som ho skoro udusila. "YAH! TY!"

"OKAY, LEN SRANDUJEM," rýchlo schytil moje ruky, aby ma zastavil, "Chceš ma zabiť?"

"Už v živote ti nepomôžem uviazať kravatu," zasyčala som a otočila sa.

"Yah," schytil ma za zápästie, "Ešte si neskončila, aha ako to vyzerá."

Zastonala som, ale aj tak som mu pomohla. "Tu máš a už vypadni," povedala som.

Usmial sa, "Len som srandoval, voniaš pekne."

Zízala som naňho, "Perverzák."

"Ako ti to môže znieť perverzne?" spýtal sa.

"Len už choď, ešte budeš meškať," povedala som a vytlačila som ho z izby. Chcel ísť niečo povedať, než som bezprízorne zavrela dvere.

Kráčala som k posteli, no on začal klopať. Prevrátila som očami, prišla som k dverám a dokorán ich otvorila. "Ďakujem za zaklopanie, ale môžeš už odísť?"

"Ako vyzerám?" daroval mi jeho obdĺžnikový úsmev.

"Hrozne," podpichla som ho a on roztomilo našpúlil ústa, "Žartujem, jasne, vyzeráš fajn."

Usmial sa od ucha k uchu, "Okay, odpočívaj a nezabudni, že lieky si máš dať až po večeri a nevychádzaj z domu bez toho, aby si mi napísala kde máš namierené a-"

"ÁNO okay, tati, budem v pohode, už bež," skočila som mu do reči.

"Dobre, ahoj," povedal a odišiel.

Konečne pokoj. Bežala som do izby a hodila sa na posteľ, než som začala pekelne kašlať. Stále chorá.

Ale úprimne, byť sama doma nebola taká zábava. Bola som osamelá a v tom dome som sa bála. Rozhodla som sa ísť robiť niečo užitočné, než som si vspomenula na môj denníček.

Otvorila som šatník a snažila sa ho v kopách oblečenia nájsť. Keď som ho konečne našla, sadla som si na kraj postele a listovala stránkami, čítala ich a uvažovala o nich.

Než som narazila na posledný záznam. Nachvíľu som zastavila- toto prinášalo spomienky v hĺbke mojej mysle, bolo to ako nedokončený príbeh.

"Milý Denníček.
Všetko skončilo. Odišlo. Zlomilo.
Veci medzi mnou a Taehyungom na tom neboli dobre. Stále sa hádame a málokrát trávi čas so mnou. Neviem, čo už mám cítiť. A dnes to prehlásil za oficiálne, je medzi nami koniec. "

Ach, smutné, že táto správa bola mojou poslednou.

Povzdychla som a objala ten zošit. Ľahla som si na posteľ a zatvorila oči, neskôr som zaspala.

Hodiny neskôr som bola zobudená zvukom zvončeka, ktorý nechcel prestať, a násilným udieraním na vchodové dvere.

Zastonala som a šla som otvoriť vchodové dvere.

Dokorán som ich otvorila a tam ma už čakal zruinovaný Taehyung- jeho košeľa bola od polovice rozopnutá, jeho kravata bola rozviazaná, jeho vlasy rozstrapatené a jednoducho bol cítiť ako alkohol.

"HYEEEJIIIN," oslovil ma, bol jasne opitý. Vstúpil do domu, stratil rovnováhu a oviazal sa okolo mňa.

Ostala som zamrazená, "Oh môj bože Taehyung, koľko si toho vypil?"

"Hyejjiniiiiieeee Hyejinie paboooooo yaaah," začal preťahovať slová.

Strčila som ho na stranu a zatvorila dvere. Zrazu ma schytil za ramená a násilne ma hodil o dvere.

V šoku som sa naňho len pozerala, "Kim Taehyung čo ro-"

Než som mohla dohovoriť, uškrnul sa, ako dal jeho tvár bližšie k mojej. Ďalšia vec, čo som zachytila bolo, že jeho pery boli na mojich.

———————————————————

A/N ;

MWAHAHAHA no čo, ešte dýchate?

Ďakujem za čítanie tejto kapitoly ^^