Apocalyptical story

Odchod

Je tu tma a ticho. Len voda kvapká na zem. Ten zvuk ma upokojuje. Sedím na deke opretá o chladnú stenu a počítam dopadajúce kvapky. Po chvíli sa však opäť pomýlim a začnem odznova. Voda kvapká hneď vedľa miesta, kde som si pred asi týždňom spravila lôžko. Vlastne jednej starej deke a mikine slúžiacej ako vankúš sa asi ťažko dá hovoriť lôžko. Všade okolo mňa sa na zemi váľajú obaly od jedla a prázdne fľaše. Na jedenie ani pitie už nemám nič. Viem, že tu nemôžem ostať donekonečna sedieť na zadku ale nemôžem sa odhodlať vstať a opustiť toto síce dosť špinavé, zatuchnuté, ale stále pomerne bezpečné miesto.

Proti hladu ani smädu sa však nedá bojovať a tak som zobrala batoh, v ktorom som si sem pred týždňom doniesla jedlo a po chvíľke rozmýšľania som si doňho pobalila deku, mikinu, prázdnu plastovú fľašu, otvárací nôž a zapaľovač. S batohom na chrbte som zamierila po drevených schodoch cez chodbu do kuchyne. Keď som si chcela naplniť fľašu, zistila som, že už netečie voda. Vrátila som ju do tašky a začala dôkladnejšie skúmať kuchyňu.

V chladničke som našla len pár plesnivých jogurtov a pokazené mlieko. Nedala som sa však odradiť neúspechom a hľadala som ďalej. Nakoniec som predsa len mala šťastie. Otvorila som dvere na skrinke a ostala som v nemom úžase. Celá skrinka bola plná konzerv, instantných polievok, fliaš s vodou, proste všetkého čo som potrebovala. Môj otec je vojak a vždy myslí na všetko. Pred tým ako odišiel, bol nervózny. Podľa mňa vedel, že sa niečo takéto stane, ale nemohol mi to povedať. Stále mi však hovoril, že ma má rád a že keď sa niečo stane, mám ísť do pivnice. Vtedy mi to nepripadalo divné lebo mi to hovoril už veľa krát pred tým.

Teraz, keď som našla zásoby by som tu ešte mohla chvíľu zostať, no keď si pomyslím na tie strašidelné noci v tomto starom drevenom dome, ktorý praská a prefukuje ho vietor, občas počujem aj nemrtvych. Šuchtajú sa ulicami a vydávajú neľudské zvuky. Nie tu nemôžem ostať. Viem, že keď odídem, bude pre otca ťažšie ma nájsť, no nemôžem tu dlhšie ostať.

Keď som vybrala aj posledné veci zo skrinky, všimla som si, že úplne vzadu je nejaký balíček. Vybrala som ho a vnútri bola vysielačka. Taká tá veľká vojenská s dlhou anténou. Bol tam aj papier , na ktorom stálo "kanál 5, 19:00.Lístok spáľ." Usmiala som sa. On naozaj myslí na všetko. Vysielačku som dala do vaku a lístok som roztrhala. Naposledy som sa porozhliadla po dome. Zašla som do svojej izby, otcovej pracovne, knižnice..... Zo svojej izby som si zobrala nejaké oblečenie a vysoké topánky. Vyložila som ti teraz už príšerne ťažký batoh na plecia a zavrela som vchodové dvere. Vedela som, že sa sem už možno nikdy nevrátim, no predsa som zamkla a kľúče som v plastovom vrecúšku zakopala na záhrade. Dúfam že si to zapamätám.