Apocalyptical story

Trúfalý útek

Zotrela som si z očí krv, ktorá na mňa vystrekla z rozseknutého nemŕtveho a pokračovala som v sekaní. Nemŕtvi ma skoro obkolesili a ja som už strácala nádej, že odtiaľto vyviaznem živá. Ruka, v ktorej som zvierala mačetu bola ako z olova a ja som len s vypätím všetkých síl prekonala bolesť a pokračovala v sekaní. Nevyzeralo to dobre. Za každého nemŕtveho, ktorého som zabila pribudli ďalší dvaja. Strácala som sily, no bola som odhodlaná bojovať až do konca. V tom som spoza môjho chrbta začula hukot motora a za okamih som uvidela aj svetlá auta. Rútilo sa k mne veľkou rýchlosťou a po ceste zrazilo pár nemŕtvych. Keď sa ocitlo pri mne prudko zabrzdilo. Vedela som, že je to Danny a spol. Neváhala som ani chvíľu a nasadla som do auta. Rýchlo som zabuchla dvere a auto vyrazilo dopredu. Otočilo sa a vyrazilo preč od obrovskej hordy nemŕtvych.

„Si v poriadku?" opýtal sa ma Danny.

„Áno, som v pohode." odpovedala som mu ešte stále zadýchaná.

Silvia mi podala nejakú starú handru, ktorou som si zotrela krv z tváre a vyhodila som ju von oknom.

„Kam ideme?" opýtala som sa a dúfala som, že už máme nejaký plán.

„Hlavne rýchlo preč odtiaľto a preč z cesty, nemŕtvi idú len tam, kde je potrava, do lesa za nami snáď' nepôjdu." odpovedala mi Silvia.

„Na to sa nemôžeme spoliehať, musíme sa od nich dostať čo najdalej po ceste a získať náskok" namietol Marek, ktorý práve sedel za volantom.

Bola som veľmi unavená a tak som sa rozhodla nechať to na nich. Oprela som si hlavu o operadlo a behom chvíle som zadriemala. Stále som však na pol ucha počúvala o čom sa rozprávajú. Nemala som však silu niečo im odpovedať alebo čo i len zdvihnúť hlavu. Z polospánku ma prebudil až Luciin výrkrik a prudká bolesť keď ma zdrapila za ruku. Auto začalo okamžite brzdiť, no ja som to nečakala a buchla som si hlavu o okno. Zanadávala som a chytila som si ju. Pozrela som sa dopredu, aby som videla kôli čomu sme zastali a to, čo som uvidela ma vôbec nepotešilo. Jediné, čo som pocítila bolo zúfalstvo. Priamo pred nami sa vynorila druhá, tak isto, ak nie väčšia skupina nemŕtvych.

„Sme obkľúčení, čo teraz?" opýtal sa Marek.

Zamyslene som si šúchala boľavú hlavu no nenapadlo ma nič. No našťastie sa ozvala Lucia „Pozrite, táto skupina má medzi sebou väčšie medzery ako tá za nami. Skúsme okolo nich v aute prekľučkovať a keď to už ďalej nepôjde tak sa prebijeme"

Nikto proti tomuto plánu nenamietal a tak sme vyrazili. Spočiatku bolo ľahké vyhýbať sa nemŕtvym a kľučkovať medzi nimi, no ako sme sa dostávali hlbšie, bolo to viac a viac obtiažnejšie. Pripomenulo mi to moju prvú jazdu v autoškole. Kľučkovala som pomedzi kuželky a občas sa mi podarilo nejakú aj trafiť. No nemŕtvi nie sú ako kuželky, nestoja na mieste, ale pohybujú sa. Čoskoro obkľúčili auto a my sme nevedeli čo ďalej. Marek sa skúšal preraziť cestu autom, no nešlo to, bolo ich príliš veľa. Keď sa už zdalo všetko beznádejné, vymyslela som plán. Zakryli sme okná a dúfali sme, že keď nás neuvidia, po čase odídu. Čelné sklo sme zakryli dekou a na bočné sme použili vlastné oblečenie, mikiny a tričká. Chalani sa obetovali s tričkami, takže nám stačilo dať si dole mikiny. Zakryli sme okná a čakali sme, čo sa bude diať.