Apocalyptical story

Odhalenie

Nasledujúce ráno som sa zobudila do lepšej nálady ako včera. Stále ma to síce trápilo, ale rozhodla som sa, že sa spoľahnem na Dannyho slová. Bolo slnečné ráno a ja by som sa za normálnych okolností tešila na stráženie barikády, keby tam nebol Marek.

Pomaly som kráčala k svojmu stanovisku a dúfala som, že to nebude až  taký trapas. Doslova mi spadol kameň zo srdca. Už zďaleka som videla, že namiesto neho tam stojí nejaká žena. Asi požiadal o preloženie a ja som vážne rada, že to urobil.

„Ahoj ja som Ema.“ predstavila sa mi a podala mi ruku.

„Max teší ma.“

Potriasli sme si rukou a ona pokračovala v pozorovaní krajiny. Pridala som sa k nej. Mlčky sme tam stáli, až mi to chvíľami prišlo trápne. No nechcela som začínať rozhovor a tak som radšej mlčala. Hlavne som nevedela o čom by som mala hovoriť. Ani som nemusela. Po chvíli sa rozhovorila sama.

„Niežeby mi do toho niečo bolo, ale čo sa stalo medzi tebou a Marekom?“

„Nič vážne, len nedorozumenie“ snažila som sa z toho vykrútiť.

„Nič si z toho nerob, niekedy sa chová hrozne. Asi to zdedil po svojom otcovi. Marco má občas výbušnú povahu.“

Zalapala som po dychu. To snáď nie je možné.

„Jeho otec sa volá Marco? Ešte som sa s ním nestretla. Ako vyzerá?“ opýtala som sa a celej sily som dúfala, že to nie je ten Marco na ktorého sme narazili pred tým.

„Hnedé vlasy, fúzy a chýba mu ruka. Toho len tak neprehliadneš. Ale budeš musieť počkať, pred pár dňami odišiel, ale už by sa mal čoskoro vrátiť.“

Tak predsa je to on . Sakra čo budem teraz robiť? Musím to povedať Dannymu. Ale on sa vráti až večer. Musíme odtiaľto utiecť.

„Si v poriadku? Si nejaká bledá.“

„Je mi trochu zle“ zaklamala som.

„Tak chod na ošetrovňu, je to tamto“ ukázala na vysokú budovu neďaleko.

Nebolo mi treba dva krát hovoriť. Zamierila som k budove, na ktorú ukázala, no keď som sa stratila z dohľadu zmenila som smer. Prechádzala som sa po meste, ktoré sa mi každým okamihom čoraz viac hnusilo, keď som uvidela niekoho, koho som dnes (vlastne už nikdy) nechcela vidieť. Mareka. V prvej chvíli som musela skonštatovať, že nie je veľmi podobný svojmu otcovi. Vlastne vôbec. V tej druhej som si uvedomila, že ak nechcem aby ma videl, musím sa niekde ukryť. Bezmyšlienkovite som vletela do prvých dverí, ktoré som uvidela. Ocitla som sa na chodbe. Počkať! Toto miesto predsa poznám. Za týmito dverami je Adrianina pracovňa. Pocítila som veľké nutkanie tam vojsť a odhaliť všetky tajomstvá, ktoré skrýva. Položila som dvere na ucho a počúvala. Ticho. Opatrne som otvorila dvere. Potichu zavŕzgali. Nakukla som dnu. Pracovňa bola prázdna. Vošla som dnu a zavrela som za sebou dvere. Porozhliadla som sa po miestnosti a moju pozornosť upútali dva predmety. Prvým z nich bol písací stôl a tým druhým bola plechová skrinka, taká akú používajú doktori na spisy. Najskôr som zamierila k tomu stolu. Otvorila som prvú zásuvku. Vnútri boli papiere. Po krátkom preskúmaní som zistila, že sa jedná o zápisy o obyvateľoch mesta. Zásuvku som zavrela a otvorila som druhú. Znova papiere, tieto som už neskúmala. Otvorila som tretiu zásuvku a v nej som konečne našla to, čo som hľadala. Vybrala som z nej vysielačku a strčila som si ju za opasok. Už som bola na odchode, keď som z chodby začula hlasy a približujúce sa kroky.

A sakra nesmú ma tu nájsť. Porozhliadla som sa po úkryte. Jedinou možnosťou pre mňa v tejto chvíli zostávalo vojsť do skrine v protiľahlom rohu miestnosti.