Apocalyptical story

Marek

Kým som to všetko Dannymu vysvetlila, bolo sedem hodín. Skontrolovala som čas na hodinkách na zápästí a vytiahla spoza opaska vysielačku. Danny našťastie nekomentoval moje nerozvážne správanie, ktoré zaŕňalo vkradnutie sa do kancelárie, hrabanie sa v papieroch, skrývanie sa v skrini, odpočúvanie rozhovoru a skoro by som zabudla na to, že som ukradla vysielačku. No dobre ukradla je trochu silné slovo, veď bola moja. Skorej by som povedala že som si ju bez dovolenia zobrala.

Naladila som stanicu 5 a vysielačku položila na stôl. Nič, len ticho. Opäť. Ale aspoň som nezmeškala. Po uplynutí desiatich minút som chcela vysielačku vypnúť, no Danny ma zastavil.

„Myslím, že viem, prečo Adriana nechcela, aby sme mali tú vysielačku.

„Myslíš, že sa dorozumieva s Marcom?“ opýtala som sa, aj keď som vedela že je to tak.

„Presne! A samozrejme nechcela aby sme to počuli.“ zvolal nadšene.

Chytil ju do rúk a gombíkom začal prelaďovať stanice. Chvíľu nebolo počuť nič, len šumenie no po chvíli sme začuli hlas. Bol mužský, no určite to nebol Marco.

„.....stav zásob je dobrý. Máme toho viac ako sme predpokladali. Dve plne naložené autá. A máme ešte jedno malé prekvapenie, našli sme Luciu. Šéfka sa určite poteší. Som si istý, že pre ňu bude mať využitie.“ povedal posmešným hlasom.

Chvíľu bolo ticho, no to po chvíli prerušil druhý hlas.

„Konečne nejaké dobré správy. Veľa šťastia na spiatočnej ceste, veliteľstvo koniec.“

Vysielačka na stole začala šumieť a my sme len mlčky sedeli a pozerali na ňu. Danny mal zachmúrenú tvár a zvieral okraj stola až mu zbeleli hánky. Mne sa po lícach kotúľali slzy. Lucia žije, nemôžem tomu uveriť.

„Musíme odtiaľto ujsť“ povedal Danny.

„Musíme ju zachrániť“ zašepkala som, pretože som mala stiahnuté hrdlo.

Pozrel sa na mňa. Podľa výrazu v jeho tvári som vedela, že by odtiaľto najradšej ihneď odišiel. Aj ja, ale nemohla som ju tu nechať. Zabili by ju, alebo by na nej robili pokusy. Nie! To nemôžem dopustiť. Zachránila mi život, teraz je na mne aby som zachránila ten jej.

„Dobre, ale potrebujeme plán, nepôjdeme do toho po hlave.“ prikývol nakoniec Danny.

Usmiala som sa. Viem, že na Dannyho sa môžem spoľahnúť.

„Som unavený, idem spať, zajtra niečo vymyslíme.

 Vstal a odišiel, no pred odchodom mi ešte zašepkal „Dobrú noc.“

Aj ja som mu zaželala dobrú noc, no ostala som sedieť za stolom. Sedela som tam ešte dlho do noci a snažila som sa vymyslieť ako zajtra zachránime Luciu. Z môjho premýšľania ma náhle vyrušil nejaký zvuk. Rýchlo som vstala a išla som sa pozrieť k oknu. Od ľaku mnou trhlo, ked na okne pristál kamienok. Otvorila som okno a zahľadela som sa do tmy. Uvidela som postavu, ktorá stála pod stromami, takže bola skoro neviditeľná. Odrazu sa postava rozbehla smerom k oknu. Už bola len pár metrov odo mňa keď som v nej spoznala Mareka. Nôž, ktorý som v tom ľaku vytiahla som zastrčila za opasok. Za ten čas Marek dobehol k oknu a vyliezol naň. Ustúpila som mu a on skočil dovnútra.

„Ćo tu robíš? Zašepkala som, aby som nezobudila Dannyho.

„Musím ti povedať niečo dôležité“ zalapal po dychu.

„A to si mi nemohol povedať keď sme boli spolu?“ odsekla som mu.

Zamračil sa. „Vtedy som to ešte nevedel.

„Aha už tuším, čo myslíš. Ja už dávno viem, že Marco je tvoj otec, že tu robíte pokusy na ľuďoch a že má Luciu“ vychrlila som zo seba.

„Ćože? Pokusy na ľuďoch? To máš odkiaľ?“ neveriacky sa opýtal.

Chvíľu som váhala, no potom som sa rozhodla že mu to poviem. Povedala som mu všetko, čo som sa dočítala v spisoch a aj o rozhovore, ktorého som bola svedkom, ked som sa skrývala v skrini.

Zalapal po dychu. „Nevedel som o tom, prisahám. Povedali nám, že sa snažia vynájsť liek, všetkým nám klamali“

„Pšššt, nekrič, lebo zobudíš Dannyho“ upozornila som ho, lebo od rozhorčenia zvýšil hlas.

„Mali by sme ho zobudiť a mali by sme odtiaľto vypadnúť“ pošepkal

„No už som hore, takže ma nemusíte budiť“ povedal Danny a rukami si pretrel oči.

„Prečo musíme hneď odísť?“ opýtala som sa.

„Ste tu noví, neveria vám, určite aj teraz strážia váš dom. Toto je posledná šanca na útek, skôr než začne svitať“ nervózne povedal.

Viac nám nebolo treba hovoriť. V rýchlosti sme si pobalili tých pár vecí, čo sme so sebou mali a cez okno sme vyliezli vonku do tmy.

 Ospravedlňujem sa za dlhšie nepridanie ale mala som stužkovú, dozvuky, vodičák..... Posnažím sa pridávať častejšie :D Ak máte nejaké pripomienky ku story tak napíšte do komentára alebo do správ..... Ďakujem všetkým za podporu a voty. Neskutočne si to vážim <3 

                                                                                                      Deena