Tajomstvo hôr

Slepá ulička

Natalie a Richard - 20:12

Richard vybehol celý nahnevaný von z chaty, len v krátkom bielom tričku a červeno-čiernej kockovanej košeli. Vybehol bez akejkoľvek zbrane na obranu. V tom obrovskom hneve nedokázal veci riešiť s chladnou hlavou. Nemal ani tušenia, čo chystajú jeho kamaráti a predsa len mu dala kopačky. Toto si jednoznačne nezaslúžil. Prudko zabočil za roh chaty k oknu odkiaľ Natalie videla údajnú príšeru, za ktorú bol prezlečený jeden z Richardovych kamarátov. Priblížil sa k oknu, kde už nikto nestál. Pozrel sa bližšie na stopy v snehu. Jeho tvár sa zmenila z nahnevanej na zmätenú, takmer až znepokojenú.

Poobzeral sa po okolí. Čakal, že spoza stromov začuje výbuchy smiechu, alebo na neho vyletia kamaráti. Nič sa však nestalo. Všade ostalo to lesné ticho. Potom sa vrátil k stopám v snehu. Pozorne si ich obzeral. Zarazilo ho to. Neboli to žiadne topánky. Vyzeralo to ako otlačok bosej nohy. Čo by tu robil normálny človek? V takej zime by jednoducho nedokázal byť niekto len tak bosý. Zamyslel sa skôr sám pre seba. Všetko toto čo videl nedávalo zmysel. Pozrel sa na sneh, ktorý viedol od chaty. Chcel zistiť odkiaľ tie stopy smerovali a akým smerom odišiel. Nič však nevidel. V snehu bol len jeden pár stôp bez akýchkoľvek ďalších odtlačkov. Nemierili odnikiaľ, ani nikam. Akoby sa to len tak zrazu zjavilo na tomto mieste a o chvíľu sa to hneď aj vyparilo. Odtlačok bosej nohy však bol predsa len v niečom iný. Čím dlhšie si stopu prehliadal, tým viac sa mu zdala nadmerne veľká. Nebola to obyčajná ľudská stopa, vyzeralo to ako stopa nejakého tvora, pretože v skutočnosti bola obrovská. Zaspätkoval o dva kroky dozadu. Ešte raz sa pozrel po okolitých zasnežených stromoch. Následne na to sa meravo otočil a vrátil sa späť do chaty.

Keď vošiel do vnútra, nezabudol za sebou tresknúť dverami. Natalie to tak vystrašilo, až podskočila a modrý keramický pohár jej vyletel z rúk a s hlasným rachotom sa rozbil na zemi. Pristál presne na to isté miesto ako ten červený, aj napriek tomu, že Natalie stála kúsok ďalej. Vystrašene sa pozrela na zatvorené dvere a potom na Richarda. Vôbec nepočula, že prichádza. Prišlo jej to zvláštne, zvyčajne by počula aspoň dunivé zvuky jeho čiernych čižiem, no teraz to vyzeralo, akoby sa premiestnil vzduchom.

„Prepáč, nechcel som tak veľmi," povedal po chvíli Richard neutrálne.

„Čo tam bolo?" opýtala sa ho Natalie zvedavo, no stále mala ten svoj chladný tón.

„Nič," odsekol. Natalie to našťastie viac nekomentovala. Nemal viac silu sa s ňou hádať a počúvať jej večné sťažovanie sa.

„Toto je zvláštne, ten pohár som našla pekne položený na linke, spadol hneď ako si odišiel," informovala ho po chvíli a sledovala ako sa jeho tvár mení na prekvapený výraz.

„Aj ja som rovnako našiel ten predchádzajúci," odpovedal po chvíli odmerane, pričom venoval krátky pohľad hrnčeku na zemi.

„Nemusíš byť hneď odporný," odvrkla mu podráždene. Richard sa jej otočil chrbtom. Chvíľu mlčal.

„Tak prepáč, že sa nesprávam práve najmilšie štyri minúty po rozchode. Nedokážem byť takým dobrým hercom a tváriť sa, že sa práve nič nestalo," priblížil sa k nej celkom blízko. V očiach mu zahliadla hnev, ale aj smútok. Na tento pohľad reagovala dvoma krokmi dozadu. Chcela si udržať odstup.

„Si už oblečená? Môžeme ísť?" opýtal sa keď neodpovedala a snažil sa ignorovať atmosféru, ktorá ešte stále visela vo vzduchu, ako veľmi ťažký smog.

„Hneď to bude," odsekla a vzdialila sa z kuchyne. Z pohovky si zobrala bundu a nezabudla ani na bielu krabičku. Neotvorené šampanské tam ostalo len tak ležať. Tráva už neúčinkovala vôbec. Richard čakal dlhší účinok, ale po náhlom spáde udalostí mu stačila minúta na „vytriezvenie".