"Som doma." Hodila som kabelku do kúta chodby a hľadala rodičov.
"Sme v kuchyni." Pristúpila som ku kuchynským dverám a pozrela na rodičov, ktorí sedeli za stolom.
"Posaď sa."
"Tak? Môžete rozprávať." Prešla som očami po ich tvárach a potom sa mama nadýchla aby mohla začať rozprávať.
"Ide o to Hayley..." Aha.
"Mama čo sa deje? Povedz to celé a naraz!"
"Boli sme dnes v detskom domove ako aj každý rok..." Pokračoval za mamou otec.
"To viem. Chodíte tam stále aby ste tie deti povzbudili. Je to otcova práca nie?"
"Hayley prestaň byť ironická!" Ironická? Ja?! Len nemám chuť hovoriť o deťoch, ktorý sa majú podľa rodičov zle. Počúvam to každý rok!
"Lenže dnes sme stretli jedného chlapca. Zaujal nás už len tým, že sa na nás pozrel tým pohľadom a ten jeho príbeh...Nemá nikoho už 17 rokov. A tak sme premýšľali, že mohli by sme si ho vziať." Čože?! Chcú si ho vziať? Tu? No super! Asi ja im nestačím...
"Aha. Ja už neviem...zoberte si hneď celý detský domov! No nie je to dobrý nápad?" Ironicky som sa zasmiala.
"Prečo? Oci? Mama? A kde mám u vás miesto ja? Prečo potrebujete ďalšie dieťa? Ja neexistujem?" Teraz ma vážne naštvali!
"Hayley si naša dcéra a máme ťa strašne radi ale niekedy máme pocit, že je u nás nejako ticho. Deti viac už nemôžeme mať a..."
"Berte si ho. Je mi to jedno!" Vzala som kabelku z chodby a utiekla do izby. Prečo chcú niekoho iného keď majú mňa? Ale ja u nich neexistujem. Proste som nechcené dieťa. Nikdy sa o mňa nestarali...stále hovorili len o tých deťoch z decáku. A teraz dokonca si jedného chcú vziať!
...Vytiahla som mobil z kabelky a vytočila Carino číslo.
...."Dobre, že si prišla." Prišla hneď po tom ako som jej zavolala.
"Cara, ja už neviem či ma majú radi moji vlastný rodičia!" Možno si hovoríte, že to je normálne zobrať si dieťa z decáku aj keď nejaké dieťa už majú ale u mňa to je iný prípad. Nikdy sa o mňa nezaujímali ako skutočný rodičia. A už asi u nich miesto nebudem mať vôbec...
"Nechápem to. Nechápem tích tvojích rodičov! Trápili ťa už dávno..." Vzdychla po tom čo som jej vyliala srdce. Ona ma chápe vždy. Nie je to Lottie, ktorá si hovorí moja priateľka a pritom mi preberie frajera.
"Ale vieš čo? Kašlem už na nich a Lottie a Scotta! Keď ma títo ľudia nepotrebujú tak ja sa im vtierať nebudem! A je mi to jedno, že sú to moji rodičia." Myslím to vážne. No a čo, že sú to moji rodičia keď ich vôbec nezaujímam...Veď...mám tu Dereka, Caru a ostatných priateľov.
"Nechcem byť sprostá ale máš pravdu. Kašli na nich nezaslúžia si mať jedno úžasne dievča, ktoré neskutočne ľúbim!"
"Aj ja teba Cara." Objala som ju a utrela si slzy.
"Tak ja idem."
"Dobre. Maj sa." Odišla a ja tu v tomto dome nemám nikoho!
....Ľahla som si na posteľ a ešte som o všetkom premýšľala. A to mi nedovolilo zaspať....ale potom po niekoľkých hodinách som zaspala.
..."Hayley, vstávaj!" Počula som mamin hlas, ktorá práve vošla do izby a roztiahla závesy.
"Prečo? Čo sa deje?"
"Ideme po toho chlapca. Chcem aby sa s tebou zoznámil hneď po tom ako príde a nie ty budeš spať." No. Toto je úžasná správa. Teš sa Hayley príde chlapec z decáku! Mám sto chutí sa zabiť!
....Nakoniec som z tej postele vstala a odišla do prázdnej kuchyne, keďže rodičia išli po toho chalana.
Spravila som si čaj. Chcela som si ho odniesť do izby keď v tom ma prerušil mobil.
"Hayley dnes konám párty! Musíš prísť." Bol to natešený hlas Paris.
"Áno. Prídem. Teším sa." Vďaka ti Bože!
"Aj ja sa na teba teším. Papá."
"Pá." Zložila som a konečne si ten čaj odniesla do izby.
...Pila som ho a tiež si písala s Derekom na facebooku. Ide tiež!
"Hayley už sme doma! Poď prišiel Justin." Justin? Čože? A je tu!
