Pozerala som do blba a nevládala som už ani plakať...všetko sa udialo tak rýchlo...
"Mama kde je Justin?" Mala by som sa mu asi ospravedlniť.
"Je na terase."
Odbila ma pohľadom a odišla som na terasu.
...Sedel na okraji tak, že nohy mu vyseli dole a pozeral sa na nebo. Bol práve západ slnka.
"Môžem?" Pristúpila som k nemu a nemo prikývol.
"Prepáč...nechcela som na teba kričať...proste len mi to nejako vyletelo z úst."
"Nie, ja viem, že nepatrím tam kde ty. Som pre teba nič. Nemusíš sa ospravedlňovať." Ani sa na mňa nepozrel. Ale má možno pravdu, on proste ku mne nepatrí...nepatrí do môjho života.
"Ja som sa ti ospravedlnila ale to neznamená, že mám ťa rada. Ja ťa nedokážem mať rada!"
"Prečo?"
"Lebo nepoznáš môj život! Proste ty tam nepatríš! Zapamätaj si to! A aj nabudúce už ma neotravuj! Nedokážem ťa zniesť!" Ja sama neviem prečo som na neho takáto...prečo neviem byť k nemu dobrá...
...Postavila som sa a odišla do izby.
"Nemusíš byť na neho takáto!" Mama..
"Proste mi nesadol." Ľahla som si na posteľ a mama ďalej sedela za mojím notebookom. Pracovala na niečom do práce a jej je pokazený.
"Neustále na neho kričíš. Prišiel z detského domova. Nemá nikoho a ty si na neho hrubá."
"Má vás." Šepla som...
"Mohol by mať aj teba! Hayley choď mi prosím ťa doniesť niečo na večeru."
Nemohol by mať aj mňa. Má ich...a ja nemám ani ich...
..."Tu máš, dobrú chuť." Položila som jej to na stolík a ona to vzala a odišla.
...Justin potom niekde odišiel a ja som bola stále v izbe. Počúvala som hudbu keď v tom som počula mamin krik, ktorý bol hlasnejší ako hudba. Kričala na otca.
...Sadla som si na schody a počúvala prečo sa zase hádajú.
"Justin je sám a Hayley má všetko!" Čo to má znamenať? O čo tu ide?
"Ale ona môže byť tiež doma! Prečo ju posielaš niekde preč?" Kde má mama posiela? Tomuto vážne nechápem.
"Ona má tam s kým ísť. On nemá nikoho tak bude pri nás. Bude s nami!" Kričala znova mama. Ja niekde odchádzam?
"Bude nám tu robiť iba problémy. Keď odíde bude pokoj." Aha.
...ďalej som to už nepočúvala. Viem len, že mama ma niekde posiela preč. A čo moja stredná? Posledný ročník?
Teraz už viem, že som pre ňu nepotrebná. Robím jej len problémy. Bola by som rada ak by som sa dozvedela aké problémy robím.
...Sadla som si k posteli a vytiahla telefón. Prezerala som Derekove číslo...neviem mám sa mu ozvať?
...nie on nie. Potrebujem niekoho kto by ma vypočul a pochopil. Vytočila som Carino číslo. Ju potrebujem!
"Hayley?" Ozvala sa ale zrazu mi utiekli slová...nahromadili sa mi slzy do očí.
"Hayley si tam?"
"Cara...potrebujem ťa. Prosím príď." Zložila som a rozplakala sa ako malé decko.
....Ľahla som si na dlážku a plakala čoraz viac.
..."Hayley čo sa ti stalo?..Pane Bože."
Vrhla som sa jej do náručia a plakala.
"Ja nevládzem...Cara nevládzem už!"
"Prečo? Stalo sa niečo?"
"Všetko. Stalo sa všetko." Ja neviem...trpím toľko, že už nevládzem.
"Chýba mi Scott. Veľmi mi chýba. A Derek...s Derekom som sa včera vyspala! Som hlúpa...naivná." Ľutujem všetko čo sa včera stalo! Ľutujem všetko čo som urobila v svojom živote.
"Čo? Vážne ťa Derek dostal do postele?"
"Ano dostal..." Odtiahla som sa jej z náručia a bolo medzi nami ticho... Som vážne hlúpa. A aj naivná...ja už radšej neverím ani sebe...každý môj krok vedie do niečoho čo ľutujem.
"Netráp sa tým. Pozri Hayley stalo sa to čo sa stalo...život ide ďalej. Chýba ti Scott? Hayley...pochop, že ty mu už nechýbaš, už ťa nepotrebuje. Slzy pre neho sú úplne zbytočné. Nevráti sa to čo bolo. A môžeš mať lepší život. Aj bez neho..." Vážne mu nechýbam? Ale ja ho potrebujem! Mne chýba!
"Bolí to...veľmi to bolí..." Šepla som.
"Nikdy nie je tak zle aby nebolo horšie. Zabudni na Scotta, zabudni čo sa stalo včera. Som tu s tebou." Ľúbim ju!
"Mám pocit, že je veľmi zle...všetko. Dnes sa rodičia hádali. Mama ma chce poslať niekde preč. Takže asi odchádzam."
"Kde?" Je rovnako zvedavá ako ja.
"Neviem."
"Nesmieš odísť!."
"Mama to tak chce. Nič už nespravím Cara....ale to nechajme tak. Ide mi o Dereka...stále nad tým premýšľam."
"Tak mu zavolaj." Zavolať? Mám mu zavolať? A čo mu poviem?
"Neviem..."
"Musíš to dať do poriadku. Niečo s tým sprav. Povedz mu, že to nebolo nič. Len niečo sprav."
"Dobre."
"Tak ja idem. Uvidíš všetko dobre dopadne. Maj sa."
"Ahoj."
Dobre. Mám to urovnať? Spravím to!
"Derek chcem sa s tebou stretnúť v parku v meste. Teraz hneď." Odoslala som mu správu a odišla na miesto kde má prísť.
...Sedela som na lavičke a pozerala sa vôkol seba. Toľko detí skákali okolo fontány. Tešili sa z toho, že fontána vyrástla a znova upadla. Usmievali sa na rodičov, ktorý ich bozkávali na čelo asi tisíckrát....prečo nemôžem byť tiež tak šťastná? Usmievať sa a nie trápiť. Prečo ma mama nikdy nepobozkala? A nikdy nepovedala, že ma ľúbi?
..."Hayley haló! Vnímaš to, že som tu?"
"Derek. Prepáč trošku som sa zamyslela."
"Vidím." Zasmial sa a tiež sa pozeral na tie deti.
"Nikdy som sa netešil z kvapky fontány." Zasmial sa a ja som sa nad tým tiež usmiala a pozrela na neho. Pozeral sa na tie deti a ja na neho. Neviem prečo som zrak od neho v ten moment nemohla odtrhnúť.
"Asi si sa chcela rozprávať o včerajšku." Pozrel na mňa. Tie modré oči tak žiarili a mne prešiel po chrbte mráz. Dopekla! Čo sa so mnou deje?!
"Chcela. Ide o to, že..." Chcela som dorozprávať no on mi sledoval moje ústa....a približoval sa. Prestávala som dýchať a snažila sa to prerušiť no vlastne ja som to ani nechcela. Nechcela som to prerušiť a stalo sa to. Pobozkal ma!
