Oproti mojej ceste ráno bola cesta z obchodu oveľa pokojnejšia. Teda, aspoň navonok. Nikto nemohol vidieť ten rozruch v mojej hlave.
Milión myšlienok zapichnutých v mojom mozgu, ktoré sa každým krokom, každou sekundou vrývali čoraz hlbšie dovnútra a spôsobovali mi nesmiernu bolesť. Mala som chuť kričať, plakať, ale aj sa smiať, tešiť sa. Čo som však mala naozaj urobiť?
Posledných pár hodín mi v hlave nespravilo nič viac než guláš. Ten chalan ma úplne zmiatol a, aby toho nebolo málo, bol môj nákup opäť opustený v uličke s cukrovinami, kde som ho znovu nechala.
Ako sa teraz vyspím?
Bolo síce možné, že aj s liekmi na spanie by sa mi to nepodarilo, keďže moja hlava bola ako pred explóziou, no bez nich by to bolo ešte horšie. Zabralo mi iba chvíľu, kým som sa rozhodla vrátiť späť do obchodu.
Stretnutia s Adamom som sa už tak neobávala, no aj napriek tomu som dúfala, že ho nestretnem. Plán bol jednoduchý: čo najrýchlejšie sa dostať do inkriminovanej uličky, vziať nákup a utekať k pokladni. Ak budem dostatočne rýchla, možno ma Adam ani neidentifikuje, keď okolo neho náhodou prejdem.
Prvé dva body som zvládla na jedničku. Košík s mojim nákupom bol presne tam, kde som ho nechala a po ceste k nemu som nestretla takmer ani dušu.
Povedzme, že sme s Adamom boli v tom sklade dlhšie, než by sme mali a obchod sa na dnes blížil ku zatvoreniu. Sem tam sa len mihli ľudia, ktorí boli neskoro v práci alebo zabudli nejakú tú surovinu, čo bolo vidno pri pokladniach, kde sa celý môj plán zrútil. Bola tu jedna vec, s ktorou som absolútne nerátala.
Adam pracuje v obchode. Adam PRACUJE v obchode! A práca v obchode nezahrňuje iba striehnuť na rebelské dievčatá, ktoré kvôli čokoláde lezú na regál. Adam pracoval za pokladňou, zdôrazňujem, že za jedinou otvorenou, keďže o tomto čase už predsa len ľudia do obchodu nechodia. Iba hlupane ako som ja.
Rad nebol veľmi dlhý, stálo tam iba tých pár ľudí, ktorých som videla cestou, no aj vďaka nim si ma Adam nevšimol. Ja som sa postavila do najbližšieho rohu, odkiaľ som ho nebadane pozorovala. Bolo zlaté, ako sa sústredil. Po asi desiatich minútach, kedy sa rad rozpustil a Adam obsluhoval poslednú, postaršiu pani, prenikla som do už neexistujúceho radu a na pás vyložila svoj nákup.
Za ten čas sa pani Adamovi vyrozprávala a on chudák sa len na ňu zdvorilo usmieval, netrúfajúc si prerušiť ju.
Nakoniec som predsa len prišla na rad ja, stará pani odišla a Adam už do rúk zobral najbližší kus na páse. Zhodou okolností Tombleronku. Pohľad, ktorý mal doteraz upretý na svoje ruky pohybujúce sa po pulte, mu vyskočil hore. Oči sa mu vpili do tých mojich, tvár mu rozžiaril úsmev a od prekvapenia takmer nezatvoril ústa. V duchu som sa nad jeho reakciou zasmiala.
,,Čo tu robíš?" usmial sa na mňa, stále viditeľne prekvapený.
,,Aj ja ťa zdravím," podpichla som ho a hlavou kývla na pás s mojim nákupom.
,,Znovu ostal v tej uličke," zasmiala som sa.
Adam sa na mňa usmial a začal blokovať môj tovar. Keď sa mu do rúk dostali lieky na spanie, trochu zvraštil obočie, ale nič nepovedal. Celý čas som ho otvorene pozorovala, no ani na to nereagoval, možno si to ani nevšimol alebo už bol zvyknutý. Nákup som mala po pár minútach už vložený v taške, vytiahla som teda peňaženku, no Adam sa načiahol poza pult a zastavil ma.
,,Čo to zase stváraš?" spýtala som sa s nadvihnutým obočím.
,,Je to na mňa."
,,Adam, džentlmeni ponúkajú zaplatiť za ženu večeru, nie nákup sladkostí," zasmiala som sa a pokrútila nad ním hlavou. Kde on chodí na také nápady?
KAMU SEDANG MEMBACA
Grinch Girl
Romansa,,Vianoce som nikdy neoslavovala, nemala som na to dôvod, chuť ani vôľu. Bolo to tak každý rok a mne to nevadilo. Až kým neprišiel do môjho života niekto, kto mi túto myšlienku úplne vyvrátil..."
