V objatí lesa

• Josh •

,,Jenn kde trčíš?! Už si mala byť v kuchyni!" kričala na mňa mama ale ja som ako vždy potichu prešla okolo kuchyne s tulcom na chrbte a lukom v ruke. Mama ma nevidela a tak som sa iba zastavila pri otcovi , aby aspoň on vedel kde budem ,,Idem k Joshovi. Vrátim sa okolo obeda. Vieš ideme strieľať a tak. " pousmiala som sa a on iba prikývol. Vybrala som sa teda po chodníku do vedľajšej dediny , ktorá našťastie nie je ďaleko. Aby som vám to objasnila , Josh je brat mojej kamarátky Kaily. Strieľať ma naučil otec, čo mu mama doteraz vyčíta. S Joshom už len trénujeme. Otcovi som za všetky moje skúsenosti veľmi vďačná. Šitie, varenie a pečenie ma nikdy veľmi nebavilo , tak preto utekám pred tým do lesa. Mama mi hovorí , že sa nikdy takýmto spôsobom nevydám. A? Veď život by som si mala užívať. Nútená do vzťahu by som nikdy nebola šťastná. Len preto že som dievča by som sa nemala uberať smerom ako každá v mojom veku. Rozbehla som sa do lesa. Každý strom mi pripadal akoby som ho poznala roky. Zmiernila som tempo a nechala sa uniesť tým čarom okolo mňa. Ani som sa nenazdala a bola som na lúke pred dedinou, kde býval Josh. Rozbehla som sa k jeho domu. Čakal ma už aj s Kailou a slamenným terčom. ,, Ahojte!" pozdravila som ich a oni mňa tiež. Automaticky sme sa vybrali na lúku , na druhej strane dediny. Postavili sme terč a mohli začať. Kaila nestrieľa, tak sa vybrala do lesa zbierať bylinky. Pôjdem tiež ale najskôr si zastrieľame. Z tulca vyberám šíp a zasadzujem jeho koniec na tetivu. Natiahnem ju , zamierim a vystrelím. Šíp s čierno-žltým koncom sa zapichol iba kúsok od stredu. ,,Super! Nie presne ale skoro! " poteším sa a sledujem Joshov pokus. On sa taktiež netrafil ďaleko od môjho šípu a tak sa tiež pousmeje a beží po svôj šíp. Ja ho nasledujem a potom idem do lesa za Kailou. Našla som ju neďaleko začiatku. Bylinky, bobule a kúsky dreva začnem schovávať do brašne , ktorá bola zanedlho plná. Sadla som si ako zvyčajne na peň stromu a vybrala si nôž a drievko. Začala som vyrezávať. Vznikla z toho malá líška, taká akú som videla včera v lese. Kaila zamnou potichu prišla. ,,BAF!" zakričala pričom mi líška spadla z rúk. ,,Toto mi nerob! Strašne som sa zľakla!" vystrašene som na ňu pozrela a ona sa začala smiať. To by som ale nebola ja, keby som to len tak nechala. Vystrelila som za ňou ako šíp. Ona zvýskla a bežala na lúku. Tam sme sa naháňali až pokým nás Josh nezastavil: ,,Haló je skoro obed. Budú ťa hľadať Jenny." Mrzuto som zastavila a pobrala sa za ním. Pred ich domom som sa s nimi rozlúčila so slovami: ,,Veľmi sme si nezastrieľali. Tak asi nabudúce!" Oni mi zakývali a ja som išla do lesa.

Vrátila som sa presne na obed. Jasné, hneď ako som bola vo dverách mama začala vyšetrovať:,,Kde si toľko!? Už som si myslela že prídeš až na večeru." Ja nad tým iba myknem plecom a sadnem si za stôl. Nebolo nič zaujímavé. Syr so zeleninou. Mäso nebýva často. Väčšinou iba na sviatky, inak asi 2-krát týždenne. Po obede som sa vrhla späť do vyrezávania. Tentokrát ale lyžičku. Nech to je aj užitočné. Keby som sa celý deň ulievala, už by som asi bola bez večere. Mama ma zavolala:,,Poď pomôžeš mi zamiesiť cesto na zajtra." Ja som si povzdychla a išla teda za ňou. Keď som sa už lenivo hrabala v tom ceste, vonku som začula dupot koní , hlasy vojakov a krik ľudí. Schmatla som luk, tulec , brašňu a meč - len tak zo zvyku. Mama za mnou hovorila niečo v zmysle 'zostaň v nútri' ale to som už bežala von. Tam som uvidela, čo by mi ani vo sne nenapadlo...

Čaute! Dnes taká pokojná kapitola, až na ten koniec. Sorry že nebola kapitola v piatok . Tak ju píšem dnes. Lebo môžem😂. Užite si posledný deň prázdnin. Ja idem písať úlohy😑. Papa