V objatí lesa

• Záhadný tvor •

Otočila som sa a skoro som vykríkla. Prehltla som výkrik a snažila sa zachovať si chladnú hlavu. Vedľa mňa ležal vlk! Naozajstné mláďa vlka! Nikdy som ich takto z blízka nevidela. Jeho matka bude nablízku. Nenechala by ho tu samotného. Dobre Jenn, dobre Jenn. Hlavne dýchaj. Pozorovala som okolie. Vlčica sa asi neodváži prísť, keď tu je asi desať mužov. Ale čo ak sa mláďa zobudí? V hlave som splietala aký-taký plán úteku. Mal trhliny, ale žiadna iná možnosť nebola. Vedľa mňa sa pohol ten sivý chumáč srsti. Zadržala som dych. Vĺča otvorilo oči a unavene sa rozhliadlo okolo seba. Keď spozorovalo mňa, potichu zakňučalo. Cítila som z neho strach. Ja som na tom nebola o nič lepšie. Vlk sa odo mňa odsunul. Asi mi nedôveroval. Ale aj tak som mu bola vďačná, že nezačal hneď štekať. Rozohliadla som sa okolo. Nora nebola veľká. Vmestili by sa tu tak dvaja ľudia. Vĺča ešte nedorástlo poriadne, mali sne tu preto ešte nejaké miesto.
Čakala som, pokým sa muži zoskupia čo najviac k sebe. Vĺčaťu sa veľmi nepozdávalo, keď som vytiahla luk a šípy. Oňuchalo koniec luku a potichu zavrčalo. Venovala som mu pohľad dôvery, čím som mu chcela naznačiť, že sa nemá čoho báť. Prestal vrčať. Ale pohľad zo mňa nespustil. Keď boli muži spolu, natiahla som tetivu luku. Ak sa všetko podarí, uniknem im a ani nebudú vedieť ako. Nádych, výdych. Zamierila som na neďaleký krík, na druhú stranu od nory, v ktorej som sa krčila. Znova. Výdych, nádych. Zo zadržaným dychom som tetivu pustila. Šíp zasvišťal vzduchom. Vletel priamo medzi konáre kríku. S úľavou som si vydýchla. Čo som ale nečakala, šíp letel ďalej. S údivom som hľadela, ako za zabodol až do neďalekého stromu a až potom spadol dole. Všetci vojaci sa naraz otočili k smeru šípu a ja som sa rozhodla. Teraz alebo nikdy. Vyštartovala som z nory a rozbehla sa. Zasa. Snažila som sa našlapovať čo najtichšie, ako sa dalo. Ešte, že šíp spadol dole. Aspoň ho budú dlhšie hľadať. Tým viac času pre mňa. Hovorila som si.
Bežala som asi... Neviem, stratila som pojem o čase. Mohla to byť hodina, dve, či iba dvadsať minút. Ale čím ďalej som bežala, tým ma sily opúšťali rýchlejšie. Hlavou mi vírili myšlienky, ako stádo splašených koňov. Prečo? Prečo ja? Čo mi tým Boh chce naznačiť? Bolo veľa otázok, žiadne odpovede. Zmiernila som tempo na mierny poklus. Začala som sa rozhliadať po mieste vhodnom na tábor. Po čase, keď som si už myslela, že budem musieť táboriť na mieste, kde som stála, uvidela som ho. Pretrela som si oči , či ma neklamú ale bol reálny. Skalný prievis! Vyslala som poďakovanie do neba a rozbehla sa k nemu. Zložila som si veci a vybrala sa nájsť nejaké drevo. Keď som jo nazbierala akurát na oheň, vrátila som sa pod prievis. Naskladala som ho do kruhu a okolo neho poukladala kemene. Z brašne som vybrala kresadlo. Z iskier vznikol oheň. S úľavou, že som ochránená pred predátormi prišiel aj strach. Teraz som viacej nápadná. Ak ma nájdu, celý útek bol zbytočný a so životom sa môžem rozlúčiť. Túto skutočnosť som vytlačila z hlavy a začala sa opäť hrabať v brašni. Našla som hrsť čučoriedok a brusníc. Natrafila som aj na zopár orechov. Všetko som to naraz zhltla. Telom mi prešlo trocha novej energie. Pod hlavu som si dala ruky a rozmýšľala. Nezaspala som. Strach vyhral pred únavou. Pocítila som smäd. Prudko som sa posadila a načúvala. Únava a smäd mi zbystrili zmysly a tak som začula zurčanie potôčika. Len také nepatrné. Úplne tiché. Prebehla som k nemu a hltavo sa napila. Keď som sa vrátila pod prievis, zistila som jednu vec. Oproti mne som uvidela pár jantárových očí. Nebola som sama...

Tu to zasa utnem. Ako sa Vám kniha zatiaľ páči?
Prapáčte, že kapitola nevyšla včera, nestihla som ju dopísať.
Tento diel venujem _tamkaa_ . Inak ďakujem za krásny cover 😊.
Tak sa zatiaľ majte, víkendu užívajte!