Za hranicou svetov

7

O niekoľko blokov ďalej vošli do modernej budovy a vyviezli sa na najvyššie poschodie. Harmony odomkla dvere na podkrovnom byte a Mai do nosa udrela vôňa, ktorú už dávno nepocítila. Vôňa prírody. Očarene vošla.

To nebol byt. Bola to džungľa. Zo stien a stropu viseli rastliny, prevažne paprade. Pri oknách boli orchideje a na nábytku fialky. Maia zhlboka nasávala symfóniu vôní. „Čo je to za miesto?" musela sa opýtať.

„Hm... niečo ako môj domov," odpovedala Harmony zamyslene a viedla ju do najvzdialenejšej izby, ktorá bola svetlejšia než ostatné. Celú jednu stenu tvorilo okno a prepúšťalo dnu slabé slnečné svetlo. Stenu pokrývali ťahavé zelené rastliny, zo stropu viseli kvetináče, dokonca a na policiach... Na policiach boli rozmiestnené kryštále všetkých druhov, veľkostí a farieb.

Uprostred izby na drevenej podlahe bolo červené polohovateľné kreslo. „Ty bývaš v skleníku?" neodpustila si poznámku.

Harmony za jej chrbtom trochu zružovela. „Nebývam tu. Je to len... príležitostné útočisko. Myslela som, že by ti trochu pokoja neuškodilo."

„Načo sú tie kryštále?" Prešla k jednému z nich. Prisahala by, že musel stáť tisíce. Prekvapene pozrela na Harmony.

„Sú pekné. A hodia sa do izby. Nevšímaj si ich. Pokojne sa posaď a odpočiň si. Tu nás nik nebude vyrušovať."

„To si mám akože hodiť šlofíka u teba doma? Tu?" Bola prekvapená jej dôverou aj veľkorysosťou. Toto predsa ľudia nerobia. Keď je už pri tom, ľudia si ani byty nemenia na džungle, ale to je jedno.

„Presne tak. Ja budem zatiaľ vedľa, keby si ma potrebovala. Toaleta je hneď oproti izbe."

Maina tvár odzrkadľovala mnoho emócií. Prekvapenie. Radosť. Úľavu. „Och, ďakujem, Harmony." Prešla k nej a objala ju. „Presne toto som potrebovala." Miesto, kde sa nemusí báť tmy a kde ju nevyruší otec.

„Ja viem. Hoď sa do kresla a odpočiň si. Už sa na tvoje kruhy pod očami nemôžem pozerať." Dostrkala ju ku kusu nábytku. „Vrátim sa o tri hodiny."

Maia sa uvelebila v kresle a keď našla správnu polohu, mierumilovne zaspala. A jej duch zostal v tele.

Harmony ju pozorovala spoza dverí. Nerada videla stav, v akom sa Maia ocitla. Zaklonila hlavu a privrela oči. Nerozumela, čo sa jej stalo. Tá rana na hlave... A teraz aj monokel a absolútne vyčerpanie.

Nechala ju spať a zavrela sa v inej miestnosti. Aj tá bola plná kvetov. S láskou ich poliala a ošetrila.

Keď už nemala čo robiť, pripojila sa na internet. Možno nájde nejaké Maine záznamy z predošlej školy. Naťukala do vyhľadávača jej meno a otvorila pár stránok. Prekvapivo, bolo ich dosť. A všetko to boli novinové články. Začítala sa do nich a oči sa jej rozširovali hrôzou. S Maiou sa spájali strašné informácie o nedávnych udalostiach, ktoré museli dievčaťom poriadne otriasť. Aj Harmony otriasli.

Vypla počítač a srdce jej divoko bilo. Chúďa Maia. Čudovala sa, že napriek všetkému zvláda samu seba. Musí zistiť viac. Opustila byt a nechala Maiu mierumilovne spať.

Maia sa prebudila s podivným pocitom. Akoby ju napojili na dvesto dvadsať, ibaže jej to neubližovalo. Posadila sa. Slnko zapadalo. Obzrela sa a zalapala po dychu. Zo všetkých kryštálov v miestnosti k nej prúdila farebná energia a napájala sa na čakry. Videla, ako do nej farebné pruhy vstupujú a odoberajú jej nervozitu a nepokoj. Zažmurkala, aby tú vidinu odohnala, ale jej tretie oko bolo jasné a odmietalo sa zavrieť.