Za hranicou svetov

15

Doma sa odmietla rozprávať s otcom a tomu do reči tiež nebolo. Navarila večeru a zabuchla sa v izbe. Svoj prvý bozk si nepredstavovala ako úplnú katastrofu, ale na druhej strane si ani nepredstavovala, že niekedy vyskočí z tela, bude hýbať predmetmi a vidieť obludu v každom človeku, takže to vzala celkom v pohode. Nuž, relatívne. Pritisla si vankúš na tvár a vykričala sa. Potom od hnevu nadvihla všetok nábytok v miestnosti. Nakoniec si nedopatrením natiahla krehký sval na bruchu a konečne sa ukľudnila.

Dnešok by najradšej vymazala z kalendára. Priznala si, že sa s Nigelom zaplietla viac, než by chcela, a to musí napraviť. Hneď zajtra. Už žiadne rozhovory, ani spoločné cesty domov.

Prezliekla sa do pyžama a pred desiatou čakala na Philla. Už mala za sebou meditáciu a bola pripravená vystúpiť z tela. Koala sa zjavila na jej posteli a dala jej dosť času, aby prešla dimenziami. Po pätnásťminútovom sústredení sa jej to podarilo a jej duch sa postavil na nohy, zatiaľ čo telo mierumilovne odpočívalo. Lampička bezpečne svietila.

„Dobre, začneme s tým, čo už vieme," Phill vyskočil na nočný stolík. „Obleč si niečo vhodnejšie a privolaj si zbraň."

Zavrela oči. Kvetinové pyžamko vymenila za teplákovú súpravu a tenisky. Okolo pásu sa jej zjavil krátky meč a nenápadná dýka. „Vyhovuje?" opýtala sa.

„Malo by to stačiť. Pripravená vzdialiť sa?"

Váhavo prikývla. Pohybovať sa po Angers nie je problém. Premiestnili sa na niekoľko budov, prešli sa ulicami, potom zamierili von z mesta.

Kráčali stredom cesty a autá cez nich prechádzali bez zastavenia. Maiu sužoval strach o jej telo. Tenká, takmer neviditeľná línia ju s ním pevne spájala, cítila to. Čo ak sa ale niečo stane? Ak sa pretrhne? Upadne do kómy. Tá myšlienka ju tak vydesila, že musela zastať. Chcela sa vrátiť.

Phill pocítil jej neistotu a otočil sa k nej s výrazom trpezlivého učiteľa. „Všetko je v poriadku, Maia. Je bežné takto cestovať."

Zhlboka dýchala. Vedela, že jej strach je bezpredmetný, ale ani to ho nezmenšilo. Bol tam a, sviňa, nechcel ísť preč. „Daj mi pár sekúnd," poprosila ho. Odvážne bojovala o zdravý rozum a krôčik po krôčiku nasledovala Philla von z Angers.

Za mestom opäť zastali. Do Paríža rozhodne nepôjdu peši. Mohli by sa priamo premiestniť, ale Phill sa obával, že by to Maia nezvládla. Preto navrhol let. Skutočný let – levitáciu nad zemou, bez vplyvu gravitácie. „Hlboký nádych," radila jej koala. „Vznes sa nad budovy, potom pôjdeme vyššie."

Zavrela oči. Všetko je v poriadku. Moje telo je v bezpečí. Pomaly sa jej nohy odlepili od zeme. Stúpala nahor spolu s Phillom. Dostali sa nad strechy budov, potom mierili hore k tmavej oblohe.

Keď sa Angers zmenilo na machuľu pod nimi, zamierili na severovýchod, do Paríža.

Keďže v astrále nie sú ani obmedzenia čo sa týka trenia a odporu, leteli rýchlejšie než ktorékoľvek lietadlo. Po piatich minútach spomaľovali a pred nimi sa črtala vysvietená Eiffelovka.

Levitovali nad budovami a rozhliadali sa. Maia ešte nikdy v Paríži nebola. Strach z nej opadol ako mávnutím čarovného prútika a ona očarene civela na ligotavé mesto.

Automaticky zamierili k veži, záchytnému bodu celého mesta. Tam pristáli. Maia si vychutnávala krásu monumentu a nevnímala ľudí, ktorí cez ňu prechádzali. Nevideli ju, ale ona ich áno.

„Nádhera, však?" Phill sa usmial pri výraze jej tváre. Konečne ju videl aspoň trochu uvoľnenú.

„Áno," súhlasila. „Predpokladám, že sa tu poneviera veľa cestovateľov. Každý túži vidieť Paríž, nie?"