Za hranicou svetov

21

O hodinu, po úpornej snahe upokojiť rozbúšené srdce, stála vedľa svojho tela a naposledy ho skontrolovala. Mala na sebe čierny rolák a obtiahnuté nohavice rovnakej farby. Vlasy si splietla do vrkoča. Neodolala dievčenskému nutkaniu a prečesala si ofinu.

S Phillom vyšli von a pristáli na streche náprotivnej budovy. Fúkal studený vietor a hviezdy nebolo vidieť. Mesto pod nimi stále žilo.

„Ako ich nájdeme?" uvažovala nahlas.

„Vravela si predsa, že prišli na tvoje volanie. Tak ich... nejako zavolaj."

Zagúľala očami. „A ako? Hej, jazdci apokalypsy, k nohe?"

„Veľmi by som ich neurážal. Sú v skutku mocní."

Pozrela na cestu pod sebou, očakávajúc, že sa odrazu vynoria. Pokrútila krkom, aby sa zbavila stuhnutosti. „Dobre, skúsim to." Privrela viečka. „Volám vás, jazdci. Nájdite si ma."

Keď oči otvorila, stáli pred ňou. Jeden vedľa druhého, výrazy neutrálne, oči zvedavé. Hneď sa rozkročila, pripravená na útok aj obranu. Prešla minúta. Žiadne násilie. Vydýchla si.

„Takže ste tu," začala. „Ospravedlňujem sa za to poobedie. To viete, PMS," pokúsila sa o žart. Nepohli sa. „Hm... len aby sme si vyjasnili veci, chystáte sa ma zabiť?"

Ten v bielom konečne vystúpil vpred a pohľadom skákal z nej na Philla. „Nemáme v úmysle zabíjať, mláďa. Chceme vedieť, prečo si nás privolala."

Uvoľnila sa. Verila jeho slovám. „Nuž, začnime pekne po poriadku." Napriamila sa. „Nie som mláďa. Ocenila by som, keby ste ma volali Maia."

„Maia," zopakoval jej meno. „Si pomenovaná po hviezde."

„Áno," potešila sa konverzácii. Sú na dobrej ceste. Už z nich len vypáčiť, prečo prišli zničiť svet. „A vy ste pomenovaní... nechajme to tak. Takže vy chcete vedieť, prečo som vás privolala, je tak?"

Prikývli.

„A prečo si myslíte, že som to bola ja?"

Ten v červenom naklonil hlavu na bok a odhadoval ju. „Čo je to za otázku? Tvoje volanie nás stiahlo na Zem a priamo k tebe, stále nás voláš."

Neisto zovrela pery. „Ja som vás nevolala. Donedávna som o vás ani nevedela."

Ten v zelenom si prehrabol vlasy, aké ľudské gesto. „Nejaký dôvod musí existovať. Ty nie si obyčajný človek. Okolo teba sa vznáša smrť a silná energia."

Striasla sa. Je paradoxné, že jej to samotná Smrť povedala. „Hm... mala som malú nehodu, možno preto. Vrátili by sme sa, prosím, k zničeniu môjho sveta?"

Pomaly, aby ju nevyplašili, sa k nej začali približovať a stále si ju obzerali ako chrobáka vo vitríne. Preglgla, ale neuhla. Dosť bolo utekania. „Chceš, aby sme ho zničili?" opýtal sa ten v čiernom.

„Ani nie." Vážne blbá otázka, inteligenti!

„Tak ho nezničíme," povedal pokojne.

Zamrkala. „Čože? Len tak? Prosím, nezničte svet a vy to neurobíte?" nemohla uveriť, že je to také jednoduché.

„Keďže si nás privolala, si jediná, kto nám môže dať rozkaz k zničeniu. Neprišli sme zničiť svet. Sme tu, lebo sme boli povolaní," vysvetlil jej ten v červenom. Vážne by im mala vymyslieť nejaké mená.

A sú zase na začiatku. „Pozrite, na svete je pár miliárd ľudí. Asi ste si ma pomýlili. Vedela by som, keby som volala jazdcov apokalypsy. A keď sme pri tom, nemali ste mať aspoň kone?" rypla si.