Za hranicou svetov

26

Nataniel pokojne spal. V jedinej sekunde postrehol čosi ostré a sladkasté pri svojom nose, ale hneď ho obalila temnota a viac o sebe nevedel. Keď sa po určitom čase prebral, prišiel na dve znepokojivé veci – za prvé, už nie je vo svojej posteli; za druhé, je vo vertikálnej polohe pripútaný o nejaký útes a pred ním sa búri slané more. Pokúsil sa pohnúť, ale ruky aj nohy sa mu obtreli o vlhkú skalu. Nemal na sebe nič, len nohavice, v ktorých spal. Na tele sa mu usádzala vlhkosť.

„Dobré ránko," pozdravil ho sýty ženský hlas. Zažmúril na postavu pred ním.

„Ty!" okríkol Harmony. „Okamžite ma pusti!"

Harmony opatrne našľapovala po klzkých kameňoch. Mala na sebe biele nohavice a tenký biely sveter. Pôsobila celkom neškodne, nebyť toho biča, ktorý zvierala v ruke. Bol dlhý, zakončený malým háčikom, ktorého cieľom je vytrhnúť kus mäsa bičovanému. Vytreštil naň oči.

Zhlboka sa nadýchla. Spustila ohybnú časť na zem, aby videl celú jeho dĺžku. „Toto je jeden z mučiacich nástrojov z nedávnej minulosti tejto civilizácie," informovala ho. Pokrútila zápästím. „U-ukradla som ho z múzea." Striasla sa. Nikdy nepochopí, ako niekto môže vystavovať veci, ktoré spôsobovali toľko bolesti a utrpenia. Čo z toho môžu ľudia mať? Iba inšpiráciu. Tak ako aj ona. „Verím, že spôsobuje dosť veľké bolesti, ale asi nezabije." Nervózne si odhrnula vlasy z tváre.

Nataniel nespúšťal pohľad z biča. Nemusel byť génius, aby pochopil, čo má Harmony za lubom. A nepáčilo sa mu to. Navlhčil si slané pery. „Prečo?" opýtal sa.

Nadvihla bradu. „Pretože potrebujem odpovede. A tiež ti nedovolím, aby si urobil to, čo máš v pláne urobiť."

Zaiskrili mu oči. „Takže vieš, po čo som si prišiel."

Zaškrípala zubami. Vôbec nebola taká ľahostajná, ako sa snažila byť. Robí veľkú chybu a uvedomuje si to, ale má na výber? Nie. „Viem. A nedostaneš to."

Trochu sa pomrvil. Preklínal svoju neschopnosť ovládať sa v tomto svete. „Univerzum má zákony, Harmony," začal jemne. „Ja som len služobník."

„Nerob zo mňa hlupaňu! Dobre viem, čo si zač. Ale poznáš aj odpovede. Vieš, čo sa deje. Niečo sa stalo, Nataniel, a ja musím vedieť čo."

„Nie."

Mávla bičom. „Sme na opustenom mieste. Nik ťa nezachráni. Slaná voda ti ublíži spôsobom, ktorý neunesieš. A vykúpenie nepríde."

Odtrhol pohľad od nebezpečného nástroja a vpil sa do jej belasých očí. „Neurobíš to," vyhlásil. „Nedokážeš to."

Pootvorila pery a nadvihla ruku s bičom. Stačí ňou trhnúť vpred a ublíži mu. Ibaže sa zastavila vyčkávala.

Nataniel sa vševediacky usmial. „Tak vidíš. Nerob zo seba niečo, čím nie si, Harmony."

Roztriasla sa. Čo si myslela? Že si poradí, keď sa všetko otriasa v základoch? „Už je neskoro." Bojovala so slzami. Hnusil sa jej čin zla, ku ktorému sa chystala. „Nevzdám sa."

Zase trhol putami. Držali pevne. Dievča je vážne šikovné. Zamračil sa. Jej odhodlanie presahuje viacero hraníc. „To vidím." Vyvrátil oči k šedej oblohe. Vyzerá to na studený dážď. Radšej sa vrátil k Harmony. „Čo urobíš, ak ti poviem, prečo som prišiel? Naďalej mi budeš brániť?"

Naklonila hlavu. Tak ďaleko ešte nemyslela. Umenie bolo dostať ho sem. Všetky tie prípravy – putá, bič, chloroform, jej nedali spávať. Cítila sa ako zločinec. „Áno. Budem."

„V tom prípade prečo vyjednávaš? Z dohody by sme mali mať prospech obaja, nemyslíš?"

Zahnal ju do kúta. Potrebovala nejakú múdru odpoveď. Rýchlo. „Nataniel, keby si bol ako ja, pochopíš. Niekedy sa aj tie najposvätnejšie zákony musia obísť."