Colin Rowell ✔

6. kapitola

Z izby si zoberiem len notebook, učebnice a ceruzku, aby som si v nej mohla značiť dôležité pasáže. Vyjdem z budovy a prekvapí ma, že sa o múr opiera Colin. Medzi prstami ladne drží cigaretu a vyfukuje oblak dymu, ktorý mu na okamih zakryje tvár.

"Nebuď dramatický," prevrátim očami. "Čo tu robíš?"

Odlepí sa od steny a lenivým krokom ku mne podíde. "Idem ťa odprevadiť na hodinu, predsa."

Zdvihnem obočie. "A slečna Zabíjam-ťa-zvnútra-a-ani-o-tom-nevieš musí ísť s nami?"

Colin sa rozosmeje. "Nie, prepáč. Ale nepodarí sa ti odnaučiť ma fajčiť. To sa nepodarí nikomu."

"A čo keby sme sa stavili?" spýtam sa a vykročím. Ideme pomaly a pod chvíľou na seba vrháme kradmé pohľady.

"Stavili?" zvraští obočie Colin. "To už prečo?"

Pokrčím plecami. "Aby si mal aspoň nejakú motiváciu prestať. Čo na to povieš?"

Len na mňa hľadí. Po štyridsiatich dvoch krokoch sa ozve: "Tak fajn. Ale trest ti vymyslím ja."

"To je jasné."

"Čo sa vlečieš, Clarkeová? Prídeš neskoro."

Zasmejem sa, vojdem do školy a s úsmevom na perách vyhľadám moju triedu.

Prednáška netrvá dlho. Profesor Millie nám vysvetľuje čo všetko nás tu čaká, hovorí o každom predmete, a nakoniec si spíšeme základné zásady hygieny. Potom ukončí hodinu a ja mám do poobedňajšej prednášky voľno. Rozhodnem sa vrátiť na izbu.

Ruth leží na posteli a číta. Aj ja spadnem na tvrdý matrac a vytočím Richellino číslo. Nemyslela som si, že mi budú až tak chýbať, no pocit neúplnosti zvieral moje pľúca od začiatku prednášky. Večerné rozhovory a smiech pri jedle boli našou každodennou rutinou a až teraz si uvedomím aká dôležitá časť môjho dňa to bola.

Zdvihne po pár zazvoneniach.

"Prosím, povedz mi, že si to naozaj ty a nie tvoj opitý spolužiak, ktorý si myslí, že moje meno znie sexy, tak mi zavolal," - sú jej prvé slová.

Rozosmejem sa. Jej svojský humor je tiež jedna z vecí, bez ktorých by svet nebol svetom. "To si píš, že som to ja. A tvoje meno neznie sexy ani keby som bola hluchá."

Prudko, s úľavou vydýchne. "Vďaka Bohu, Liz," povie. "Čo zatiaľ hovoríš? Bola si na prváckom večierku?"

"Ehm, zatiaľ je to tu v pohode a prvácky večierok som buď zmeškala, alebo ešte len zmeškám."

"To je moje dievča!" ozve sa z pozadia Olivia.

"Sklapni, Ol, nejdeš jej žiadnym prípadom!" odsekne jej Richelle. Potom sa venuje znovu mne. "Teraz ti dám úlohu a ty ju splníš, rozumieš?"

"Hm."

"Takže - teraz pôjdeš za hocikým, kto vyzerá sociálne aktívny a spýtaš sa ho, kedy je prvácka párty. Potom sa nahodíš do niečoho, čo by si si v živote neobliekla a pôjdeš tam. Jasné?"

"Jasné to je, ale-"

"Och, dokelu, ja vlastne musím ísť, keď sa vrátiš z večierku, zavolaj mi hej? Pa."

A zloží.

Prevrátim očami a vzdychnem si. Neubránim sa však smiechu. Toto je Richelle Clarkeová, dámy a páni.

"Si v pohode?" Zdvihne obočie Ruth. Som prekvapená, že sa pýta, doteraz to totiž vyzeralo tak, že o mňa nemá minimálny záujem. Pokračuje: "Lebo - vieš, niekto sa tu snaží učiť... Tak ja len že či ti tvoj zdravotný stav umožňuje ovládať smiech a tak."

Pousmejem sa. "Áno, prepáč. A zvládam v sebe držať aj protivné poznámky. Čo "

Odpovede sa mi nedostane.